Protesty áno, ale s kým ďalej...
Môj tretí článok na tému Veľkého protikorupčného pochodu začnem pointou toho druhého. Najmä preto, že médiami i sociálnymi sieťami sa už od ohlásenia prvého protestu niesli otázky, kto stojí za jeho organizátorkami a organizátormi, v prospech koho konajú a kto ich platí, najobľúbenejšia to otázka všetkých tých, ktorí buď v živote nepohli prstom v prospech verejného záujmu, alebo naopak, vedia až veľmi dobre, kto platí ich – a preto neveria, že by sa niečo dalo robiť „iba tak“. Lebo treba.
Preto sa vraciam k mojej obohranej platni, ktorá robí vrásky na čele všetkým, čo si nemyslia, že svet z biedy vytrhne pravá ruka voľného trhu bielych, mocných, bohatých heterosexuálnych chlapov, ale lepšie podmienky pre život tých ostatných – väčšiny bez hlasu, bez moci a čoraz viac aj bez peňazí na dôstojný život či dokonca na „obyčajné“ prežitie.
Každý takýto pochod či protest (a mne sa stále mália) evokuje rozmýšľanie nad tým, kto má byť tou zmenou, po ktorej Bratislava – a spolu s ňou Košice a slovenská časť Prahy – volali. Aj napriek nádeji, že to nebudú otvorení fašisti, mi pri tejto otázkou behá mráz po chrbte.
Na pondelkovom proteste pred slovenským veľvyslanectvom v Prahe konštatoval obdobnú myšlienku aj legendárny tribún Novembra 1989 Fedor Gál. Ten Fedor Gál, ktorý sa počas vojny narodil v Terezíne židovským rodičom, žil na Slovensku v období budovania svetlých socialistických zajtrajškov, aby sa neskôr rozhodol opustiť slobodné Slovensko, pretože sa z neho postupne stal štát, v ktorom sa nedá dobre žiť. Minimálne menšinám nie.
Fedor Gál zdôraznil, že kým nezmeníme ducha Slovenska, dovtedy sa budú meniť iba figúrky na jeho čele. A to je presné. Slovenská politická scéna už roky zo stredu svojho bludného kruhu generuje politikov a političky, ktoré Slovensko postupne doviedli do dnešného stavu. Do stavu, keď nám vzdorujú všetky lepšie priečky na rebríčkoch reflektujúcich kvalitu života v jednotlivých krajinách.
Nie, ešte sme sa nedopracovali do štádia, keď by štátna moc mučila gejov, tváriac sa pritom, že v jej zdravej krajine žiadne nezdravé živly ani nežijú. Ešte nie sme v situácii, keď by štát zakazoval zhromaždenia naladené proti nemu, ani nás neničia násilné občianske nepokoje či dokonca vojny.
Ešte stále sme na tom – z tohto uhla pohľadu – relatívne dobre. Tam, kam majú vykročené davy nespokojencov, ktorí už nechodia ani len na verejné protesty, ale radšej v lesoch cvičia používanie zbraní a pilujú kondičku potetovaného tela, tam nám toto všetko hrozí... a omnoho viac. Kusé správy z nedemokratického Ruska naznačujú, kam by Slovensko spadlo, keby... ani to radšej nedopoviem.
A keď sa k tomu všetkému pridá fenomén, o ktorom v Česku nedávno rozprávala významná sociálna antropologička Janine Wedel, totiž, že za vzostup antisystémových politikov a političiek môže nový druh zákulisnej – legálnej! – korupcie, je na vážne zamyslenie, s kým a ako sa pohnúť ďalej tak, aby matrix (nielen na Slovensku) nemusel padnúť na nos násilím.
