Rozmýšľajme o ombudsmanke
Keď ombudsmanka, oficiálne verejná ochrankyňa práv, Jana Dubovcová prevzala v marci 2012 funkciu po svojom predchodcovi Pavlovi Kandráčovi, nikto nemal prehnané očakávania.
Pavlovi Kandráčovi sa za desať rokov pôsobenia podarilo z úradu vytvoriť tiché ospalé miestečko, ktorého existencia zalepila európske oči a ktoré pravdepodobne svedomito riešilo drobné sťažnosti obyvateľstva. Nič viac, nič menej. S Janou Dubovcovou sa však vietor otočil.
Funkčné obdobie verejného ochrancu práv je päť rokov. Je teda načase začať hovoriť o ďalšom. Pripomeňme si, že ombudsman popri poslancoch, členoch vlády, sudcoch či prokurátoroch patrí do kolekcie ústavných činiteľov.
Azda jediný politik, ktorý dopredu správne odhadol „nepohodlné“ pôsobenie Jany Dubovcovej, bol predseda Smeru Robert Fico. Nepozdávalo sa mu, že do funkcie vysokého ústavného činiteľa bola zvolená stranícka kandidátka.
Čas ukázal, že jeho obavy boli opodstatnené, hoci inak, ako predpovedal. Ombudsmanka sa počas svojho funkčného obdobia prejavila ako človek na správnom mieste. Samozrejme, „iba“ z pohľadu tých, ktorým na ľudských právach naozaj záleží. Všetkým ostatným sa veľmi rýchlo stala tŕňom v oku. A nebolo to pre stranícku politiku; práve naopak. Ak niekto v tomto štáte ešte stále požíva úctu veľkej časti spoločnosti, je to práve úrad dnešnej verejnej ochrankyne práv.
Slovensko, zdá sa, sa nachádza (po koľký raz už?) na križovatke dejín. Ďalšia parlamentná zostava ho môže veľmi drsne hodiť na koľaje, po ktorých aktuálne jachá do minulosti napríklad Poľsko. O to je dôležitejšie, kto bude v ďalšom funkčnom období zastávať post ombudsmana (ombudsmanky). Musí to byť niekto, koho nezaujíma stranícke tričko a kto nemá strach povedať svojim ústavným kolegom i verejnosti pravdu o nedodržiavaní ľudských práv, ak k tomu dochádza. A že dochádza, je isté.
Keď už budeme pri menách budúcich kandidátov a kandidátok na tento post (a ja verím, že meno Jany Dubovcovej v tomto zozname nebude chýbať), nebolo by od veci pozrieť sa aj na právomoci tohto úradu. Až tak neprekáža, že je to úrad v podstate bezzubý; jeho úlohou nie je nikomu nič prikazovať. Odporúčací charakter výsledkov jeho konania by sa však mohol zmeniť v povinnosť riadne prešetriť všetko, čo sa ocitne v jeho správach z jednotlivých káuz či v správach „o stave republiky“, ktoré pravidelne predkladá Národnej rade. Pomohlo by tiež rozšírenie pôsobnosti úradu ombudsmana na ústavných a ďalších verejných činiteľov.
Inštitucionálne pochybenia od šikanózneho správania sa polície (nielen) k rómskemu obyvateľstvu cez neexistenciu teplých práv až po podozrivé praktiky v zariadeniach, ktoré majú ľuďom pomáhať, to všetko je len vrchol ľadovca, na ktorom stojí ombudsmanka a volá „na lesy“, že v štáte dánskom je čosi zhnité. Pokiaľ však v rokovacej sále parlamentu bude počas jej vystúpení sedieť päť a pol človeka tak ako doteraz, dovtedy bude jasné, že ľudia nie sú to, čo v skutočnosti poslancov a poslankyne zaujíma. Pozor na to!
