S Bruselom za chrbtom
K ľuďom ako Robert Fico, Štefan Harabin, Ján Slota a ďalší, ktorým už svojský vzťah k slobode slova vylepšil domáci rozpočet o „pár“ eur, sa práve v tomto čase pridáva aj Ľudovít Kaník. Zrejme v snahe vrátiť svoju polozabudnutú tvár do hry sa vyhráža žalobou spisovateľovi Michalovi Hvoreckému.
Na Slovensku je to tak, že je všetko inak. Ešteže existuje Európska únia, ktorej sme členským štátom. Mesto Pezinok by sa bez nej mohlo pokojne utopiť v odpade, hlavne ak by zo skládky vytekali peniaze, hoci aj zahnojené; diskriminácia menšín (vrátane žien) by dodnes zrejme nebola legislatívne pomenovaná (a zakázaná), násilné sterilizácie by ďalej terorizovali rómske ženy, podaktoré školy by bezdôvodne segregovali „neprispôsobivé“ deti. A tak ďalej a tak ďalej.
Dôveryhodnosť slovenskej justície je dlhodobo na bode mrazu, čo nie je, žiaľ, žiadna nová myšlienka. Ak by sa robili prieskumy verejnej mienky o dôvere v súdy oddelene v prostredí politickej a ekonomickej moci a v prostredí „normálnych ľudí“, výsledok by bol pravdepodobne rozdielny. Horných desať tisíc by vykazovalo s činnosťou súdov – narozdiel od zvyšných piatich miliónov – maximálnu spokojnosť.
Združenie Via Iuris, právnicky hlas občianskej spoločnosti na Slovensku, poukazuje na to, že slovenské súdy priznávajú politikom a sudcom za poškodenie povesti desiatky tisíc až stotisíc eur. V porovnaní s pár tisícovými sumami, ktoré dostávajú obete zločinov alebo ich pozostalí, ide o dobrý kšeft, tak prečo nevyužiť aj tento bezpracný zdroj príjmov.
Politici, pre ktorých sú médiá často účinnejšou opozíciou ako tá, čo sedí na opozičnej striedačke v parlamente, politici, ktorí na svoje výroky v parlamente užívajú výhody poslaneckej imunity, namiesto, aby voči kritike špicovali uši a využili ju vo svoj prospech, vláčia svojich kritikov po súdoch a pracujú na ich zastrašovaní, finančnom zruinovaní a umlčaní. Väčšinou skôr pre slabošskú samoľúbosť, než že by ich žaloba stála na pevných nohách.
A domáce súdy (samozrejme, že nie všetky) idú v nárokoch na odškodnenie politikom po ruke. Prečo inak by syndikát novinárov hlásal, že verejní činitelia by vôbec nemali mať nárok súdiť sa o finančné odškodnenie. Našťastie, na európske súdnictvo paprče vybraných „ohovorených“ obetí nedosiahnu. Stále tak žije nádej, že ak nie doma, tak aspoň v Únii sa človek dovolá spravodlivosti.
Ktovie, čím sa exministrovi Kaníkovi znepáčila Hvoreckého veta: „Nevidím nijaký rozdiel v tom, keď mi o spravodlivosti a o boji proti korupcii rozprávajú Počiatek alebo Kaník." Či porovnaním so smeráckym Jánom Počiatkom alebo zmienkou o skorumpovanosti. Nech je to, ako chce, máme šťastie, že nám za chrbtom stojí Brusel. A to je to najsmutnejšie konštatovanie na adresu domácej justície.
