S obedom na chodbe
Skúsme si aspoň na chvíľku slovo "rómsky" vymeniť za iné. Čítajme zaň slovo "biely". Sústreďme sa teraz na titulky jedného zo spravodajských webov – pekne jeden po druhom: Rómske osady sa potrebujú vzdelávať od kolísky až po hrob. Rómski žiaci sa v škole cítia dobre, ukázal výskum. Do priateľstiev s rómskymi deťmi vstupujú rodičia. Väčšina žiakov špeciálnych škôl sú rómske deti. Rómski žiaci museli v Krivanoch obedovať na chodbe. Medzi rómske a nerómske deti stavajú školy múr. OSN kritizuje Slovensko za segregáciu rómskych detí. Segregovať rómske deti sa v školách stáva zvykom. Rómovia tvoria väčšiu časť detí špeciálnych škôl aj napriek tomu, že netrpia žiadnym mentálnym postihnutím.
Skúsme si podobné titulky vytvoriť samy/i, reflektujúc slovenské reálie, ale už v do biela obrátenom režime so zameraním na dnešných čerstvo dospelých mladých ľudí: Biely mladík vykradol obchod s potravinami. Bielym v našom hostinci nenalievame. Štatistiky potvrdzujú najvyššiu nezamestnanosť v regiónoch s veľkým podielom bielej populácie. Biele ženy z východného Slovenska sa na západe uživia len prostitúciou. Britské úrady sa obávajú zneužívania svojho sociálneho systému bielymi imigrantmi zo Slovenska. Biela huslistka si získala srdcia celej poroty. Bieli by mali začať makať – na svojich talentoch.
Všetko je len uhol pohľadu. Pravdivosť tohto výroku sa zdá byť takmer absolútna. Takmer. Až pokiaľ sa vzdialené titulky z novín nestanú realitou. Uhol pohľadu na rôzne štartovacie čiary sa mení z plusu do mínusu a naspäť v závislosti od množstva faktorov, ktoré človeka formujú. Môžeme sa narodiť do dobrých alebo zlých domácich pomerov. Môžeme dostať láskyplnú alebo ľahostajnú opateru a výchovu. Môžeme mať viac alebo menej prostriedkov na život a na vzdelávanie. Môžeme žiť v podnetnom alebo nemotivujúcom prostredí. Môžeme byť silní, zdraví, priebojní, samostatní, plní energie – ale aj nemusíme. Môžeme, ale aj nemusíme byť obklopené milujúcim rodinným a/alebo priateľských okolím.
A hoci je všetko relatívne, je zároveň aj pravdepodobné, že čím viac pozitívnych faktorov vstupuje do našich životov od samého začiatku, tým väčšiu šancu máme byť vzdelanými, zamestnanými, okolím akceptovanými. Aj toto tvrdenie sa javí takmer ako axióma. Axióma, ktorá by ale mala byť predpokladom k tomu, aby sme boli aj viac premýšľajúcimi a cítiacimi, lepšie vidiacimi deliace čiary a nerovnomernosť nákladov, naložených na životné káry ľudí okolo; citlivejšie vnímajúcimi kilometrové rozdiely jednotlivých štartovacích blokov. A chápajúcimi, že ak máme z bodu A do bodu B desať kilometrov s piatimi prekážkami, prídeme tam skôr, s menším výdajom energie a blata na nohách ako niekto, pred kým leží na ceste do bodu B tých kilometrov a prekážok viac – až toľko, že ani z polovice cesty nedovidieť svetlo na jej konci.
Všetko je relatívne(?). Keď majorita vytvára minorite relatívne dobré predpoklady pre jej rozvoj iba zo svojho uhla pohľadu, neznamená to, že s určitosťou možno očakávať jednoznačne dobré výsledky. Čo tak skúsiť nasadiť si okuliare s optikou reality a štartovacích možností tých, od ktorých s našimi „bielymi“, relatívne dobrými prostriedkami, očakávame okamžitú – rovnako bielu – úrodu. Poznať a pochopiť, pochopiť a poznať. Niečo ako pomáhať a chrániť. Božena Nemcová slovami svojej Babičky vraví: "Kdo může a nepomůže, ten je na tom mnohem hůř než ten potřebný, který tu pomoc potřebuje". Ak vám behá mráz po chrbte, ešte máte šancu. Ak nie, možno som to zle napísala. Alebo možno dobre, len vy neviete čítať. Ako tí bieli žiaci, ktorí musia obedovať na chodbe.
Autorka venuje svoju úvahu ministrovi školstva Eugenovi Jurzycovi a vláde, ktorým sa podľa Amnesty International Slovensko a Nadácie Milana Šimečku v tomto školskom roku nepodarilo predostrieť žiadne konkrétne riešenie, ako zamedziť oddeľovaniu rómskych detí a zvýšiť ich potenciál.
