Sarkozyho rogelo
Túžba po šťastí je nám ľuďom vlastná. Všetkým. Bez ohľadu na posteľ, v ktorej sme sa narodili. Poznám argumenty, ktoré mi práve hádžete naspäť ako okovanú rukavicu. Nechcú pracovať, chcú jesť a bývať na náš účet, z detí si robia biznis na generovanie sociálnych dávok. A ešte sú aj neprispôsobiví! Nové magické zaklínadlo. Výtvor mäkkého rasizmu ako politicky korektné mimikry, skryto kopúci do dôstojnosti ľudí o to viac. Stačí sa tváriť spravodlivo – padni komu padni: jedni robia neplechu a druhí trpia, prví nech vypadnú, druhí ostávajú.
Aké jednoduché je zjednodušovať, aké zložité je hľadať riešenia. Zvlášť keď ich potrebuje iba rómska bezdomovecká hŕstka. Načo pozerať za roh, keď sa mela odohráva priamo pred našimi očami?
Paradoxne, francúzskeho Sarkozyho a rumunských (či slovenských) "šarkézyovcov" spája jeden meter – ten dvojaký. Na jednom konci je väčšinová štartovacia čiara. Slušné bývanie a vzdelanie ako samozrejmosť, ústretovosť majoritných noriem voči vám, ak aj vy ste majorita alebo jej asimilovaná neviditeľná súčasť. Na druhom konci metra je nepochopenie a odmietanie minoritných špecifík s nedozernými negatívnymi dôsledkami na štartovacie línie tých "neprispôsobivých" a vo výsledku na životy nás všetkých.
Človeka, ktorý je súhrou okolností práve teraz prezidentom, potľapkávame po pleci. Ľudí, ktorí sú zhodou iných okolností práve teraz neprezidentmi, prezident vystreľuje niekam na Mars. Zvláštne je, že s "neprispôsobivými" odlietajú aj "prispôsobiví". Hlavná je predsa farba pokožky. Vlastne nie, nie! Ten dôvod je ich ilegálny pobyt. Farizejská argumentácia francúzskych deportácií Rómok a Rómov akosi pokrivkáva. A my – vezieme sa spolu s ňou na krídlach Rogela?
