Smer RTVS
Za socializmu sa na reprezentačnom 24. poschodí budovy Československej televízie v Mlynskej doline posedávalo pri bare a sem tam sa tam preháňali deti na exkurziách. Po páde mečiarovsko-kapustovskej politickej úderky ho využívali ako karanténu dobrovoľne či nasilu odídení novinári a novinárky, než sa rozhodlo, čo s nimi ďalej. A dnes, ak sú schopné sa tak vysoko vyšplhať potkany, obývajú tento priestor už iba oni, smeti a duch zašlých čias.
Posledný menovaný sa so železnou pravidelnosťou spúšťa do nižších podlaží, v ktorých na počudovanie ešte stále fungujú vysielacie pracoviská a archívy, aby tam praktikoval svoje tajuplné vúdú. Vúdú na Slovensku známejšie skôr ako samo a sa to. Šéf nešéf, ľudia vedia, čo majú robiť a vysielanie beží ako dobre naolejované perpetum mobile.
A hoci v čakaní na ďalšieho riadiaceho Godota je slovenský verejnoprávny hybrid už možno aj adeptom na zápis do Guinnessovej knihy rekordov, bežný divák ani nepostrehne, že sa v ním dotovanej televízii zase niečo deje. Pravda, ak si odmyslíme každú chvíľu iné logo v ľavom hornom rohu obrazovky, časté zmeny vo vysielaní a presun športovej Trojky na oba zvyšné verejnoprávne kanále.
Apropos, keď už sme pri tej verejnoprávnosti. S každou novou voľbou šéfa či šéfky tejto prazvláštnej štátnopolitickej inštitúcie tajne dúfam, že niekto, kto o tento post usiluje, konečne rozvíri stojaté vody diskusie, čo to vlastne tá verejnoprávnosť v skutočnosti je, a komu, čomu a akým spôsobom má slúžiť. Len pozor, nemýľme si to s debatou, koho slúžkou má byť.
Zákon o RTVS autorského tímu Krajcer and bros. verejnorávne poslanie televízie síce formálne vysvetľuje, ale pokiaľ náhodou nezaspíte pri obrazovke RTVS, pri čítaní suchopárnych formulácií zákona o RTVS zaspíte určite. Ale taký už je osud mnohých zákonov. Čítanie to je nezáživné – a realita je aj tak vždy kdesi inde.
Stavím svoj televízny rádioprijímač na to, že ani blížiace sa verejné vypočutie kandidátov na post riaditeľa RTVS neprinesú do budovy na Mlynoch nič viac a nič menej ako doteraz. Nemastné neslané správy (v tom lepšom prípade), stokrát poomieľané Senzusy, obrovskú dávku futbalu na Jednotke, a na Dvojke občas - ako kompenzáciu frfľošom - film či dokument pre náročných. Ozaj, ktovie, ako to zase dopadne s Lampou.
Nuž a čakanie na entého nového šéfa, ktorý by vpustil do RTVS ducha invencie, menšinovosti a žánrovej pestrosti, a naopak vyhnal zloducha zle skrývanej politickej závislosti, sa zase stane čakaním na ďalšie voľby, na ďalší parlament a na ďalšieho a ďalšieho politicky priechodného Godota. Až kým sa to 24. poschodie definitívne neprepadne. Alebo kým nepochopíme, že pokiaľ o šéfovi média s dosahom na každú obývačku v našom valale bude rozhodovať parlament, dovtedy budeme radšej sledovať verejnoprávne médium našich západných susedov. A platiť to naše. To, ktoré možno už o pár dní opäť nasmeruje ten správny chlapík v tom správnom kabáte, aby nám, jeho zákonným donorom, ostali zas raz len oči pre plač od zlosti a nechty obhryzené nudou.
