Smútim a žalujem
Nemám rada srdcervúce príbehy, ktorými nás často médiá citovo vydierajú. Mnoho takzvaných skutočných príbehov sa začalo a skončilo v počítači ich autorov s jediným cieľom – pritiahnuť divákov či čitateľov k reklamnému obsahu daného média. Preto sa sama písaniu o ľudských osudoch nevenujem. Obávam sa ich devalvovania a zneužitia (stačí si čo len raz prečítať internetové diskusie pod článkami tohto typu). Ale samozrejme, sú príbehy, ktoré sam žiaľ, naozaj stali a ktoré sa už jednoducho nedajú obchádzať. Ako tieto..
Vo februári v Čechách smútili nad dobrovoľným odchodom Filipa, chalana, ktorý mal celý život pred sebou. Príbeh jeho tak zúfalo zbytočnej (!?) smrti sa stal verejným vďaka jeho mediálne známej blízkej príbuznej. A nie, nebudem menovať. Konkrétne mená dodávajú síce príbehom dôveryhodnosť, odoberajú im ale na otrasnom odkaze, že takéto tragédie vôbec nie sú ojedinelé (a potvrdzujú to mnohé štatistiky), ale verejnosť sa o nich nikdy nedozvie.
Filipova maminka vo svojom denníku napísala: „Dcéry mi opakovane hovorili, že Filípek bude gej, nech sa s tým vyrovnám. Ubezpečovala som ich, že to pre mňa nie je vec, s ktorou by som nezmierila, ale nehodlám mu to podsúvať, a že raz, keď s tým príde sám, príjmem ho s otvorenou náručou. Len ma bude mrzieť, že bude mať ťažší život. Keby som tak tušila…“
Filip by podporu vo svojej milujúcej rodine našiel. Dokonca ho doma viedli k viere v nádeji, že z neho a ďalších detí v rodine vychovajú slušnejších ľudí. Tak kto ho obral o túžbu žiť? Filipova mama v denníku pokračuje: „V tej dobe nám vôbec nedošlo, že náš farár má v každej druhej kázni homofóbne reči proti registrovanému partnerstvu a proti homosexuálom.“
Filip časom odmietol do kostola chodiť, ale rodina stále nič netušila. Až ho jedného rána našli v záhrade obeseného. A v jeho izbe dlhý list na rozlúčku. K rodine plný lásky, k svetu plný smutného poznania: „Dnešný svet je plný predsudkov a nenávisti k určitým skupinám ľudí. Hrozne ma to štve a želám si, aby to tak nebolo; aby sa so všetkými ľuďmi zaobchádzalo rovnako a aby moja smrť aspoň trochu napomohla k rovnoprávnosti všetkých ľudí na zemi." Mal iba štrnásť!
Na Slovensku sa stal podobný, hoci sčasti odlišný príbeh. Jeho hlavná hrdinka (azda by mi odpustila tento románový výraz) bola dávno dospelá žena, ktorá narozdiel od Filipa nepočúvala nenávistné hrôzy o sebe len v kostole, ale aj doma. Ako spomenula jej príbuzná, rodine sa „nepáčilo, že sa jej páčili dievčatá a tak sa jej to snažili vysvetliť a obrátiť ju, až si ľahla pod vlak.“
Tak toto sú dôsledky slov samozvanej „kultúry života“ z kazateľníc, parlamentných lavíc, pochodov „za život“, z krčiem, z kuchýň. Slová plné jedu, ktorý ničí v ľuďoch to najlepšie. Vieru v lásku, lásku k životu. A k nenávistným slovám sa pridáva mlčanie ostatných. Tých, ktorí si myslia, že dnešný hon na čarodejnice nie je v poriadku, ale mlčia, nepovzbudia...
Nebezpečné slová, nebezpečné mlčanie. Zodpovedné za zničené životy – tie žité i tie stratené. Žalujem!
