Solidarita podľa jadra
Novým svätým grálom slovenskej vlády a ľudí, ktorí sa zaujímajú o budúcnosť Slovenska v kontexte Európskej únie, je slovo. Slovo jadro. Byť súčasťou európskeho jadra je méta, za ktorou najnovšie odušu utekáme. Našťastie. Opak by bol katastrofou. Ja však narozdiel od väčšiny jadrových rétorov nehovorím iba o našom ekonomickom zaradení.
Sobotňajší Dúhový Pride, ako znie správny názov podujatia, alebo ak chcete pochodu za práva a na podporu (nielen) dúhovej komunity na Slovensku, odvodený od celosvetového hnutia s rovnakým názvom a cieľmi, vyplavil opäť množstvo emócií, vyjadrení a reakcií na vyjadrenia. Tlačiť sa do jadra Európy s takou nenávisťou voči menšinám (hoci sama Slovenská republika je jednou z najmenších európskych – akceptovaných – menšín) je prinajmenšom nepochopením konceptu a hodnôt Únie.
Ekonomika je nepochybne významnou hybnou silou každého štátu. Takou zásadnou, že jej tlaky pociťuje každá slovenská domácnosť, či už v dobrom alebo v zlom. Ale nielen tvrdým chlebom a trápnymi hrami je človek živý. Duševná pohoda je rovnako dôležitá ako plný žalúdok a strecha nad hlavou. A že časť slovenského národa a väčšia časť aktuálne činných politikov a političiek robia všetko preto, aby sa „nežiaducim“ duševná pohoda oblúkom vyhýbala, je viac ako zreteľné.
Pritom ísť proti vlastným občanom o občiankam nemá žiadnu – ani ekonomickú – logiku. Spokojní ľudia neutekajú za lepším životom do sveta, podávajú lepšie pracovné výkony a prinášajú svoje dane a mozgové kapacity svojej krajine, v ktorej v ideálnom stave ostávajú žiť nie preto, lebo sa tu narodili, ale preto, lebo sa tu cítia dobre. Žiaľ, Slovensko nie je štátom, o ktorom platia tieto jednoduché rovnice, respektíve neplatia, ak nemáte to (pochybné) šťastie a nie ste súčasťou bielej, heterosexuálnej a katolíckej národnej nadradenosti.
Neviem, či „toto sme chceli, Slováci“, ale ak áno, jadro Únie pre nás svätým grálom v jeho skutočnej podstate aj ostatne. Nedosiahnuteľným rovnako ako život Rómov z osád v dostatku, rovnosť pred zákonom, aj tým ústavným, či ochrana pred násilím, aj tým inštitucionálnym. Lebo skutky sa dejú, aj keď sa tvárime, že nie – a niečo s tým robiť, aby sa situácia zlepšila, je tiež súčasťou európskych hodnôt.
Eva Riečanská, etnologička, a, z pohľadu niektorých ľudí radikálna ľavičiarka, z môjho pohľadu človek konzistentný v ochrane ľudskoprávnych hodnôt nielen slovami, ale aj skutkami, v súvislosti s „prajdom“ napísala: „Jediná diverzitu rešpektujúca cesta je prestať hovoriť o tolerancii, začať hovoriť o solidarite, nemoralizovať o veciach, o ktorých nič nevieme, a zbaviť sa takého rámca uvažovania, podľa ktorého do verejného priestoru patrí len to, čo zodpovedá konzervatívnej definícii normality a mravnosti. To je stále iba normatívne násilie a nie rešpektovanie inakosti.“
Je veľká úľava vedieť, že existujú ľudia, pre ktorých žiť znamená nechať žiť a pre ktorých podporovať utláčaných znamená podporovať ich bez kladenia žabomyších podmienok.
