Syndróm hooligans
Kde ale nastal ten zlom, keď som – a iste nielen ja – prestala vnímať futbal ako otravnú muchu? Čo sa futbalu stalo, že sa mi v súvislosti s ním vybaví už len tlupa násilných hlupákov, bitky, alkohol, dymovnice a policajti, kam len oko dohliadne? Aj vy už považujete futbalových fanúšikov len za nebezpečné indivíduá a najradšej by ste ich vykázali za hranice svojho mesta?
Povesť futbalu a skutočných futbalových fandov dopláca na zopár výrastkov, ktorých drží pokope sebavedomie kolektívnej agresie, a s ktorými si nikto nie, že nevie poradiť, ale zrejme nechce. Kvôli futbalu a peniazom s ním spojeným je predsa dovolené čokoľvek. Aj dať niekomu bezdôvodne a väčšinou aj beztrestne po papuli. Veď každý niekomu drží – či už palce v zápase, prsty v peňaženke alebo hlavu v piesku.
Dobrému menu futbalu by prospelo, ak by boli hooligans vyhnaní z raja, v ktorom sa celá zdaňovaná populácia skladá na ich agresívne bakchanálie. Účinné opatrenia existujú. Kompetentným – polícii i mestu poradím, odkiaľ začať. Je to veľmi jednoduché. Stačí nepatriť k nim. Myslíte si, že preháňam!? Pri spomienke na o pomoc volajúcu ľudskoprávnu demonštráciu, na ktorú sa polícia nepripravila (vykašľala sa) v porovnaní s dokonale zasahujúcou policajnou mašinériou na voľnočasovej ľudovej zábave, som si istá, že nie.
Ak je pre mesto a políciu ochrana ľudí na Dúhovom Pride menej dôležitá ako ochrana ľudí počas futbalového zápasu, niečo nie je v poriadku. A ja budem svoje dobré rady nad zlato chrliť ďalej – dnes a denne: stačí nepatriť k nim, stačí nebyť ako oni...
