Synoda o katolíckej cirkvi
Skončila sa katolícka synoda o rodine. Že o nej tri týždne diskutovali bezdetní otcovia (teoreticky) žijúci v celibáte bez žien a detí, to je ako keby o pravidlách cestnej premávky diškurovali bačovia spod Poľany, ktorí nikdy nevytiahli päty zo salaša na dlhšie ako na cestu k lekárovi, ale mali by moc ovplyvňovať plány štátov pri budovaní diaľnic.
V poriadku, nechcem byť zlá. Nech si každý vedie dišputy, o čom chce. Viem si predstaviť zvolať napríklad teplú konferenciu ku katolíckym otázkam. Rovnako dobre si viem predstaviť, že by z nej vyšiel vzťah LGBTI ľudí k rímskej cirkvi paradoxne nepomerne lepšie ako opačne.
Katolícka cirkev na synode opäť potvrdila, že gejovia a lesby nie sú hodny jej priazne: snahu označiť ich za svojich bratov a sestry odmietla. Cirkev, ktorá má v popise práce milosť a lásku, dala opäť na známosť, že láska v jej ponímaní je výsostne výberovou záležitosťou. Nie medzi nebom a zemou, ale medzi spálňou a spovednicou vidí lásku katolícka cirkev. Miluj blížneho heterosexuálneho svojho ako seba samého.
Mocenským hodnostárom cirkvi ani len nenapadne, že by svojimi postojmi mohli ľuďom spôsobovať peklo už tu na zemi – či už nemilosrdným odmietaním bratskej a sesterskej prítomnosti veriacich LGBTI ľudí v cirkvi alebo sileným uplatňovaním takzvaných tradičných (čítaj katolíckych) hodnôt v systémoch svetských štátov. Étos ľudskosti a spravodlivosti nie je a nikdy nebude iba doménou cirkví; už by sa s tým mohli vo Vatikáne zmieriť.
Priznávam, že nechápem, prečo ľudí ťahá srdce tam, kde ich nikto nechce. Ale v poriadku, právo na výber máme všetky a všetci. Veď napokon o to ide. Oveľa viac rozumiem jednému z kňazov, ktorý však podľa cirkvi nie je viac bratom katolíkov a katolíčiek. Hovorím o poľskom otcovi Krzysztofovi Charamsovi, úradníkovi vatikánskej Kongregácie pre náuku viery, ktorý v predvečer synody zverejnil, že je gej – a dokonca predstavil médiám svojho partnera.
Odvážny kňaz zároveň zverejnil zaujímavý manifest, ktorý je otvorenou výzvou pápežovi a cirkvi na revíziu postoja k LGBTI ľuďom. Je to síce dokument vpravde utopický, napriek tomu vizionársky a hlboko ľudský.
O revolučnom duchu „desatora“, ktoré vo svojom manifeste Krzysztof Charamsa presne definoval, najlepšie vypovedá to tretie: „Žiadame, aby cirkev zrevidovala svoje doterajšie konanie voči štátom a národom, ktoré na základe demokratického rozvoja civilizácie zaručujú ľudské práva vrátane práva na lásku a občianske manželstvo osobám z radov sexuálnych menšín. Civilizovaným štátom prináleží rešpektovanie autonómie v záujme spoločného dobra všetkých, nielen katolíkov.“
Ak by sa týmto snom poľského otca, brata a geja inšpirovali homofóbne cirkvi, štáty i jednotlivci, všetci by sme sa cítili lepšie a bezpečnejšie. A katolícka cirkev by tri synodálne týždne zo svojho „skromného“ života mohla venovať problémom, ktorým rozumie lepšie ako rodine. A ktoré tento svet pália oveľa viac ako niekoľko percent teplej populácie.
