Také nebadané minidrámy
Nimi sa to začínalo. Nebadanými ľudskými drámami. „Pol roka po Ďurovi odišla Juta, s ktorou som sa skamarátila, keď mi odišla Marianna. Tie straty pokračovali a nevyrovnávala som sa s nimi ľahko. Na jar 1939 som ešte chodila do gymnázia. Lúčili sme sa s našimi českými profesormi; poplakala som si za Alenkou a dohadovali sme sa v triede, kam či s kým sa stratila pekná, od nás všetkých o hlavu vyššia, Soňa.“
O začiatkoch „prvej“ Slovenskej republiky rozpráva Agneša Kalinová, prekladateľka a novinárka kultového Kultúrneho života a neskôr Slobodnej Európy, v knižnom rozhovore Mojich 7 životov so spisovateľkou Janou Juráňovou. Smutných spomienok je veľa.
„28. alebo 29. augusta 1940 vyšlo nariadenie, že Židia nesmú chodiť na strednú školu. Pre židovské deti ponechali len povinnú školskú dochádzku do 14 rokov a aj to len v presne určených školách.“ „Slovenský snem už vtedy vydával rad za radom zákony na obmedzovanie židovského ´škodcovstva´“. „Od jesene 1940 sme mali zakázané chodiť na korzo.“ „Niekedy koncom jesene 1941 prišlo nariadenie, že Židia majú odovzdať lyže, lyžiarsku výstroj a aj korčule.“ „Na jar 1941 vyšlo vyhlásenie, že židovské rodiny nesmú bývať na Hlavnej ulici, takže sme sa v marci museli vysťahovať z babičkinho domu.“
Dobové Ľudové noviny v septembri 1941 o vtedajšom právnom „poriadku“, ktorý definoval aj Židovský kódex, „hrdo napísali, že sú to prísnejšie rasové zákony než tie slávne norimberské, teda nacistické.“ Neľudské nariadenia vojnovej Slovenskej republiky vyústili až do prijatia ústavného zákona o vysťahovaní Židov, čiže o ich deportáciách do „pracovných“ táborov.
Z rodinných „minidrám“ sa postupne život na Slovensku menil v obrovskú ľudskú tragédiu. Jej spochybňovanie je pokračovaním odporných zločinov na životoch tých, ktorí sa po vojne domov nevrátili, ale aj tých, ktorí prežili. Životov takých ťažkých a v takých príšerných podmienkach, že čo len čítať o tom je neúnosné, nieto ešte taký život musieť žiť. Čo je podľa časti slovenských rodoľubov dôvod na radosť.
Výročie vzniku takzvaného Slovákštátu – 14. marec – sa blíži. A spolu s ním aj každoročná slobodná oslava existencie fašistického režimu, ktorú organizujú rovnakí „vlastenci“ ako tí, čo pochodujú na Pochodoch za život s transparentmi Smrť úchylákom, čo referendom podporujú okliešťovanie práv nového vnútorného nepriateľa a našliapnuté už majú aj do slovenského parlamentu (ak tam už nie sú).
Zneužívanie demokratických nástrojov, akými sú sloboda slova či zhromažďovania, to je to, čo nás opäť čaká a čo kompetentné úrady opäť nechajú „len tak“. Zmysel v tom netreba hľadať, žiaden to nemá. Zato paralel z minulosti, prítomných v dnešku, tých je už viac ako dosť na to, aby sme neonacistický pochod mestom, z ktorého zmizli stovky rodín a tisícky ľudí, neignorovali.
Blokáda pochodu neonacistov v Bratislave sa na mapu medzinárodných akcii Európskeho týždňa boja proti rasizmu nedostala náhodne. A už vôbec nie bezdôvodne. Vidíme sa tam.
