Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Podľa mňa ho srdí najmä ten trapnučký, zhodli sme sa so smiechom viacerí. Pokiaľ neviete, o kom je reč, skúste internet. Politik Richard Sulík sa stal objektom „politicky nekorektnej“ kritiky občana Michala Havrana, ktorý je okrem iného známy aj ako novinár, čo „si neberie servítku“.

Na vysvetlenie, celé slovné spojenie, o ktorom vo veľkom debatujú sociálne siete a pre ktoré sa takzvaný liberál chce súdiť s ľavičiarom, znie trapnučký fašista. 

Ľudia sa navzájom častujú – zvlášť v navonok bezpečnej anonymite internetu – všakovakými výrazovými splaškami. Sama mám takých v pošte zopár. Ak však niekto dostane „medzi oči“ plný zásah verejne a cíti sa tým ukrivdený, o to viac, ak pôsobí vo verejnej sfére, je v poriadku sa proti tomu ohradiť a využiť pritom dostupné právne prostriedky.

Ak sa však obrátim na právny systém  s tým, aby mi pomohol očistiť si meno, nemôžem nepočítať s tým, že druhá strana, tá žalovaná, sa nebude brániť a že nevytiahne všetko, čo môže svedčiť v jej prospech. A v tejto fáze premýšľania by som začala byť naozaj veľmi opatrná. Aby sa moje vlastné zbrane – právny štát a právo na ochranu dobrého mena – napokon neobrátili proti mne. Ak si pulírujem v skrini kostlivcov, risk nemusí nutne znamenať zisk.

Opomeniem teraz zdroj zábavy v podobe slova trapnučký. To vážne, o čo (dúfajme) Richardovi Sulíkovi ide, je jeho označenie za fašistu. Dnes toto slovo lieta povetrím tak často, že už ho pomaly ani nevnímame. Stalo sa nadávkou, ktorou sa ohadzujú decká v autobuse cestou do školy. 

Žiaľ, čoraz častejšie táto „nadávka“ vyjadruje postoje bežných ľudí, povzbudzovaných politikmi v duchu smutne známeho sloganu cudzie nechceme, svoje si nedáme (iba ak za peniaze, ale to je iná téma.) Obľúbená „politická nekorektnosť“ sa v okamihu mení v urážku, ak je obrátená voči tým, ktorí ju inak sami s chuťou využívajú, oháňajúc sa slobodou slova.

Ak dôjde na súd, nebude jednoduché „prípad“ rozlúsknuť. Ani historici sa nezhodujú na jednej všeobecne uznávanej definícii fašizmu; právo to bude mať o to ťažšie. Pre mňa fašizmus znamená otvorený masový hrob plný tiel, ktoré niekto brutálne odľudštil a zavraždil iba preto, lebo chcel. A mohol. Pre mňa je fašizmus obraz detí s vytetovaným číslom na predlaktí. Fašizmus vidím v ľuďoch, ktorí si aj v 21. storočí myslia, že sú viac ako iní a z tohto titulu môžu bezdôvodne a beztrestne z jednotlivcov i celých komunít „vyrábať“ terče nenávisti a násilia.

Považujem za pravdepodobné, že Richard Sulík v tejto kauze právne zvíťazí. Čo však počas nej vypláva na povrch, čo všetko sa o ňom verejnosť dozvie, s akými vlastnými postojmi bude konfrontovaný, to nebude nič, na čo by mohol byť človek, nota bene politik, hrdý. Obávam sa však, že na Slovensku si ešte aj pripočíta ďalšie hnedé politické bodíky. 

Richard Sulík svoj liberálny balónik zamkol do hnedej skrine a vyťahuje z nej – a nie je sám – zatuchnutých trapnučkých kostlivcov. Ak ich nás právny systém bude naďalej ignorovať, tak… tak šťastný a veselý.