Jdi na obsah Jdi na menu
 


Začnime to od Goríl

27. 2. 2012

Prepuknutie korupčného vírusu Gorila v období predčasných volieb nie je náhoda. Viac ako inokedy sú na mieste otázky: „Kto je za tým? Komu to prospeje? A komu to uškodí?“ Na tieto otázky odpovie až budúcnosť, aj to iba v prípade, že to bude občianska spoločnosť, kto ju cielene a jednoznačne, tu a teraz, skoriguje vo svoj prospech. Je vskutku zábavné sledovať, ako o kauze všetky politické bábky v súhlasnom kánone s finančnými „guru“ hovoria odťažito a iba v minulom čase, a o jej aktéroch sa vyjadrujú výhradne záporne a v tretej osobe množného čísla. Ak vôbec politici o Gorile hovoria, tak iba preto, aby si na nej masírovali svoje biele egá, prípadne aby si z nej uvarili (podozrivo páchnuci) volebný guláš. Iní zas o nej z toho istého dôvodu mlčia

Ťažké sú rána po opici
V kontexte antigorilej atmosféry neboli mrazy februára 2012 tým jediným, čo bolo na Slovensku uplynulých dní rekordné a čo raz možno bude slovenský národ oslavovať. Snáď to však nebudú oslavy trápne podobne ako sú trápne dnešné stranícke tančeky okolo Novembra 1989 bez reflexie, čo sa vtedy skutočne udialo, a bez účasti tých, ktorých sa jesenný štátny sviatok naozaj týka. Pretože – nezávisle od teórií o zmanipulovaní občianskej vzbury proti „boľševikovi“ – nespokojní a nasrdení ľudia nazbierali odvahu, odhodili masku apatie a spontánne vyrazili do mrazivých ulíc postaviť stopku zneužívaniu moci a systému, ktorý jej zneužívanie dovoľoval. A to dokonca s vedomím, že môže ísť o život. Niečo podobné sa deje aj dnes, a možno aj dnes ide o život, pretože skúsenosť nepustí – peniaze a moc tvoria mimoriadne výbušnú zmes a zahrávať si ňou býva životu nebezpečné. Dnes však ľudia spolu s kľúčmi držia v rukách mobily a revolúciu i demokraciu v rúchu feudálnom si na ne nahrávajú. Diskusie v školách, divadlách, fabrikách a restaurantoch vystriedali najmä debaty na sociálnych sieťach. Nič im neunikne, nikto im už tak ľahko nezavesí „bulíky“ na nos.

Pre potreby tohto článku – a ďalšieho vývoja v krajine – je relevantná reakcia občianskej spoločnosti viac ako aktuálne gorilie hrátky. Tých bolo dosť aj v minulosti, a nie hocakých, takže v tomto prípade už iba vytvárajú kulisu pre ďalší zásadný pohyb v spoločnosti. Spisovateľka Jana Juráňová píše, že spisu Gorila uverila, pretože podľa nej zapadá do našej reality viac, než je únosné: „Keď ľudia vyšli na námestia, pocítila som úžasnú úľavu. Vyjadrujem im za to svoju vďaku, obdiv a podporu bez ohľadu na to, ako presne alebo nepresne sú sformulované ich – naše požiadavky. Nerozumieť im môže len ten, kto nechce, prípadne nemôže, aby neurazil chlebodarcu.“ (Hospodárske noviny).

Láskou do nich
Slovenský národ patrí k tým, ktoré si nechávajú „kydať na hlavu“ aj vtedy, keď je už džbán rozbitý a kasičku na opravy niekto vykradol. Parafrázujúc slová klasika, sedím na lepe a je mi dobre – to sme my. Naša tolerancia toho, čo je inde už neúnosné, sa zdá byť bezbrehá. Dokladujú to prázdne verejné priestranstvá, oprávnene a márne volajúce po davoch. S každým novým dňom je volanie námestí naliehavejšie, pričom zodpovednosť zaň nesú všetky strany, ktorá si kedy v tomto čudnom štáte stihli pričuchnúť k moci. Nezávisle od toho, či „úradovali“ alebo len držali ústa a krok. Ale aj potom, keď už sa nedá ďalej udržať ohnutý chrbát s hlavu zastrčenou do piesku a národ začne riešiť veci verejné na ulici, robí tak nežným spôsobom. Nikto otcov krajiny vrátane tých krstných nevyhadzuje z okien (a priznajme si, ako „snívajte s nami“ je to príjemná kratochvíľa), nikto nestavia šibenice, nikto nehádže granáty, nikto neštrajkuje(!). Dokonca aj s dlažobnými kockami, vajíčkami či „trendy“ banánmi sme opatrní – a to aj napriek tomu, že druhá strana takto dobromyseľne svoju hru nehrá. Zákaz vydania „gorilej“ knihy Toma Nicholsona hovorí za všetko, takže aj tu platí okrídlené ´nič nie je nemožné´.

Nekoordinovane, ale predsa
Všetky februárové demonštrácie boli nielen rôznymi médiami rôzne interpretované, oni aj rôzne boli. Niečo však samozrejme spoločné mali: skutočný hnev a skutočnú túžbu po zmene. Hnev konečne hraničiaci s potrebou zliezť z pohodlnej hojdacej siete plnej chrumkavých superstars a fastfoodov a túžbu bažiacu po systémovej zmene, nie iba po obmene vyretušovaných hviezd neprekonateľne nudných politických bilbordov. Dohodnúť sa však na zjednocujúcej vízii, ako uchopiť a nepremrhať možnosť vyrovnať sa s následkami zničujúceho šafárenia politicko-mafiánskej ekonomiky v kombinácii s biedou súdnictva a vlažnou občianskou zainteresovanosťou, je zložité, nie však nereálne. Očistec, ktorým práve prechádza rozdrobená „organizácia námestí“, nie je koncom revolučného pnutia. Naopak. Je začiatkom pučania nových foriem života protestov. Rozpad organizačného tímu, sledovaný aspoň tak ako milostné avantúry celebrít, je, nech mi jeho členky a členovia odpustia, pre výsledok nepodstatný. Je logickým (a zdravým) vyústením krízovej situácie, v ktorej sa ocitla pôvodne jednorazovo a v blahom nevedomí sformovaná zostava ľudí, tlačená odrazu do akejsi nezmyselnej zodpovednosti za budúcnosť Slovenska. Dôležité je iba to, že dnes už neexistujúca protestná partia naštartovala takmer úplne rezignovaný kolos, pridala plyn, vyrazila... a dala tak, hoci s (pochopiteľným) nekoordinovaným dupaním tu na brzdu, tam na spojku, pomerne vysokú šancu občianskej spoločnosti v tom najširšom ponímaní určiť, kto bude na Slovensku doma a aký ten domov bude. Ak v ňom primárne nepôjde o dobrý život pre všetkých v slušnej krajine, ak sa Slovensko nestane domovom kritického množstva ľudí, ktorým neprekáža, že slnko vyjde aj bez toho, aby na tom zarobili, ocitne sa táto krajina zase v poriadnej kaši. V otrávenej kaši nie nepodobnej tým, ktorým v minulom storočí (ne)unikla.

Namiesto pointy
Bohatým chlapcom z nábrežia i z parku spoza rieky a ich politickým príveskom všetkých farieb politického spektra zrejme na chvíľu ostalo teplo, keď z výšin nad Námestím SNP sledovali mumraj davu, výnimočne naladeného azda aj lynčovať. Ak sa dnes kvôli organizačnému štiepeniu a preskupovaniu síl „ľudí dole“ možno smejú do rukáva, neznamená to, že kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie. A keďže vyvrcholenie „hry“ kto z koho je ešte v nedohľadne a karty mieša národ zvaný holubičí, tak namiesto pointy využijem možnosť ospravedlniť sa na tomto mieste skutočným gorilám, žralokom i sasankám za to, ako nespravodlivo zneužívame ich mená. Ale začal s tým už vari Ezop, dodávam alibisticky – a s nádejou, že spolu s gorilím slovníkom skoncujeme aj so slovníkom holubičím. A že položíme na stôl srdcové eso.

Komentár vyšiel v občianskej prílohe OSA denníka Pravda 25. februára 2012

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář