Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ženy na bojisku

18. 4. 2012

Nielen politikou je človek živý, hovorí jedna z novodobých múdrostí. Alebo ak aj nehovorí, rozhodne platí. Ale pravdivý je aj slogan našej spravodajskej televízie, že čo deje v politike, deje sa aj mám. Iná múdrosť tvrdí, že život sa skladá z maličkostí...

 
Ján Čarnogurský, celoživotná sivá eminencia slovenskej kresťanskej demokracie (čoho kresťanskej?), sa nedávno vyjadril, že slovenská špičková politika nie je pre ženy. Údajne je „veľmi tvrdá, bojuje sa aj nedovolenými údermi a žena toto ani nevie, ani si to dosť dobre nemôže dovoliť.“
 
Okrem utvrdenia všeľudového názoru na slovenskú politiku Ján Čarnogurský zároveň presne charakterizoval, ako dodnes spoločnosť – stredoveko – vníma ženy. Saténovú vreckovku do ladnej bielej rúčky alebo šup šup k hrncom. Prípadne ešte tak charita. Všade inde je to pre úbohé slabšie pohlavie príliš tvrdé, v politike zvlášť. Ak by sa aj ženy prejavovali tvrdo, bolo by to vzhľadom na ich krehkosť od prírody aj nevhodné – na rozdiel od mužov, ktorým je akceptovaná nielen tvrdá, ale aj nečistá hra (čoho dôkazom sú napríklad každé parlamentné voľby). 
 
Nedávna debata o školstve, ktorá sa odohrala v už zmienenej spravodajskej televízii, bola pre Slovensko príznačná a Čarnogurského slová potvrdila drobným praktickým príkladom. O problémoch rezortu, v ktorom na všetkých úrovniach pôsobia prevažne ženy, diskutovali štyria muži. Žena žiadna – s výnimkou moderátorky. Z úst účastníkov diskusie slovo ako pedagogička nevypadlo ani náhodou. Reč bola iba o pedagógoch. Jednoducho – ženy pracujú „dole“, muži riadia, takže ani nemá význam sa o dolniačkach zmieňovať. Takto to funguje.
 
A potom sa postavíte na štart pozitívneho podujatia, pretože aj vy chápete onú pravdu o maličkostiach, z ktorých sa skladá život. Aj vy chápete, že nielen politikou sme živé. Prebehnete jedenásť kilometrov. Devín i centrum Bratislavy žijú svojím tradičným behom. Endorfíny z tých, ktorí dobehli do cieľa, priam viditeľne odkvapkávajú. Hmatateľná je radosť, ale aj napätie, atmosféra hustne. Vyhlasovanie víťazov a víťaziek. V štyroch mužských vekových kategóriách. A vo dvoch ženských. Ups! Ako prosím? Áno. Len vo dvoch. Ženy nemajú šancu porovnávať sa so sebe rovnými, pretože ich dve kategórie nedokážu reflektovať vekovú (a teda fyzickú) úroveň jednotlivých bežkýň. Veď načo? Ženy si predsa na trať len odskočia od hrncov a plienok. Čo tam po spravodlivosti v takej nedôležitej povrchnosti, akou je nejaká bežecká súťaž. Muži, to je iné – sú ako deti, súťaživí, potrebujú vyrovnané šance. 
 
A sme opäť doma – na Slovensku. V krajine, kde ženy zarábajú o štvrtinu menej ako muži, kde ženy sú príliš krehké pre politiku, príliš hlúpe na diskusiu, príliš neviditeľné na športovisku. A dosť dobré na diskrimináciu. A tu sa núka ešte jedna múdrosť. Ako na cvičisku, tak na bojisku. A že Slovensko je vo vzťahu k ženám – ako sme si práve ukázali na „maličkostiach“ – stále ešte bojiskom, a to navyše bojiskom veľmi neférovým, o tom niet pochýb. Na jeho vlastnú škodu.