Život po referende
Poreferendové Slovensko je klasickým príkladom toho, že keď sa o probléme prestane zoširoka rozprávať, problém sa síce stáva menej viditeľným, určite však nesublimuje do „všehomíra“. Ostane trčať tam, kde sa nerieši.
Hovorím o situácii po takzvanom „rodinnom“ referende z februára 2015. Jeho organizátori a nohsledi minimálne dva tri roky decimovali verejnú mienku zavádzajúcimi informáciami o živote gejských a lesbických párov, aby napokon v roku 2015 šírili vyslovené klamstvá v úsilí dosiahnuť úplné odstrihnutie rovnakopohlavných párov od rovnosti pred zákonom.
Referendum, ktoré slovenským rodinám neprinieslo nič pozitívne, napokon síce nedopadlo podľa predstáv jeho organizačnej úderky, ale parlament jej nezmysly vypočul. Pritom jediné, čo tento šesťmiliónový štátny výdavok vygeneroval, bol stres v rodinách, ktoré nie sú šité podľa katolíckeho strihu, rozhádanú spoločnosť a niekoľko náhlych úmrtí – následkom zlyhania srdca či cievneho systému – medzi mladými ľuďmi z LGBTI komunity.
Kombinácia ústavne zabetónovanej diskriminácie teplých partnerstiev, množstvo zla a vykonštruovaných lží vo verejnom priestore voči LGBTI ľuďom a každými voľbami čoraz hnedší parlament, to je kombinácia, ktorá ani iné dôsledky mať nemôže. Náhle úmrtia nemuseli, ale mohli byť dôsledkom práve tohto toxického spoločenského odpadu.
Slovensko patrí k posledným krajinám v Európskej únii – spolu s Poľskom, Litvou, Lotyšskom, Rumunskom a Bulharskom, ktoré nijakým spôsobom neriešia vo svojom právnom poriadku životné partnerstvá LGBTI ľudí. Ak pravda za právne riešenie nepokladáme zakotvenie manželstva muža a ženy ako tej jedinej správnej rodinnej formy v ústave údajne demokratického právneho štátu.
Prečo sa vraciam k veciam zdanlivo minulým? Práve preto, aby neostali visieť vo vákuu privátneho mlčania a obnovovanej neviditeľnosti. Aby sa nezabudlo, že neriešený problém naďalej ostáva neriešeným problémom, za ktorým sa neukrýva iba akási bezmenná masa, ale konkrétne ženy a muži so svojimi rodinami a osudmi.
Príležitosťou nezabudnúť, že na Slovensku žijú aj iné ako katolícke rodiny, ktoré tvoria jeden heterosexuálny muž, jedna heterosexuálna žena a niekoľko (najlepšie tiež heterosexuálnych) detí, je aj 17. máj – Medzinárodný deň boja proti homofóbii, deň, kedy bola začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia homosexualita oficiálne vyškrtnutá Svetovou zdravotníckou organizáciou zo zoznamu duševných chorôb. Čo v civilizovaných krajinách znamenalo postupné zrovnoprávňovanie ľudskoprávneho i sociálneho statusu LGBTI ľudí. Nie tak na Slovensku.
Pripomínam to aj preto, že hoci už zo Slovenska odišlo pre jeho nepriaznivú dusivú atmosféru mnoho šikovných ľudí (nielen z teplej komunity), ešte stále tu žijú desaťtisíce tých, ktorí potrebujú rovné práva pre seba a pre dobro i dobré meno celej slovenskej spoločnosti. Ak ešte nejaké dobré meno má. Opýtam sa na to v júli 2016 Rady Európskej únie.
