Zvláštny volebný agent
Voľby v krajinách svetlých socialistických zajtrajškov boli kedysi povinné. Človek nesmel zostať doma, vyhovárať sa na mrcha počasie ani na neprirodzené hranice svojho kraja, s ktorými nie a nie sa stotožniť.
Večný rozpor medzi občianskou povinnosťou a občianskom práve voliť stráca z tohto pohľadu zmysel. Bývalý režim padol aj preto, aby sme sa mohli slobodne rozhodnúť nielen koho voliť, ale či sa vôbec do volebnej miestnosti vybrať. Či radšej nevziať do úvahy dážď a košatú ponuku televíznych reklám (prepáčte; programov). Prípadne či neúčasťou na voľbách potvrdiť svoj „prehnaný“ záujem o veci verejné a z neho vyplývajúce sklamania.
Vzhľadom na slobodné rozhodnutie osemdesiatich percent ľudí nejsť voliť sa opäť z dna úvah o tom „prečo“ vynára potreba sebareflexie politických strán. A práve tá je mizivá. Zato nakladačku zašifrovanú do analytického múdra sme od politických lídrov dostali všetci. Po dekódovaní sofistikovaných hier na slovíčka sa volič ignorant o sebe mohol dozvedieť, že je ľahostajný, dáva prednosť svojmu pohodliu, nechápe význam volieb, do „vuciek“ zvlášť. Skrátka, je zadubený.
„Náš program je získavať hlasy,“ vysvetlil už v roku 1934 Janko Jesenský v románe Demokrati. Zdá sa, že odvtedy sa toho v slovenskom volebnom ringu veľa nezmenilo. Keď primárne ide o hlasy, nie o hodnoty, prostredie politiky sa za významného prispenia reklamných agentúr, médií a sociálnych sietí deformuje ad absurdum. Výsledky takéhoto prístupu potom kontaminujú Slovensko (nielen banskobystrickú župu) zástancami konečných riešení a tradičných hodnôt stredoveku.
Keď už sme pri zaujímavých výrokoch o politike, zmienim ešte jeden. Politike neuniknete: buď ste hráčom alebo figúrkou. Ako docieliť, aby bolo zodpovedných hráčov viac ako nezodpovedných figúrok, a to tak medzi politikmi ako aj medzi voličmi, to je tá pravá otázka za milión. A po nej logicky nasleduje ďalšia: ako dosiahnuť, aby sa vo verejnom živote, v kreslách s rozhodovacími právomocami, usadili skutočné autority, pre ktoré odbornosť, slušnosť a empatia nie sú iba maskami nasadenými počas cesty k moci.
Možno keby sme podrobne poznali pavúka vzájomnej prepojenosti slovenských firiem, takého, aký koluje po internete v súvislosti so zahraničnými spoločnosťami, ľahšie by sme za pomoci obchodného registra dokázali rozpliesť gordický uzol nitiek zo zákulisia moci. A ľahšie by sa nám rozhodovalo, koho osloviť, aby vstúpil do sveta politiky a komu venovať svoj zodpovedný hlas.
Voľby na Slovensku zjavne potrebujú inštitút nového „zvláštneho agenta“ – volebný lístok s možnosťou zakrúžkovať vetu: „Nie je mi to jedno, preto nevolím.“ Až by tento zvláštny volebný agent presvedčivo ukázal, či ľudia riešia iba počasie a hranice krajov, alebo či naozaj (ne)volia nohami jednoducho preto, lebo nevidia dôvod voliť. To by však politické strany museli mať skutočný záujem o sebareflexiu. Nestačí radšej vyfackať voliča? Ten predsa kedykoľvek spoľahlivo nastavil aj druhé líce. Zatiaľ…
