Čo ne/vieme o sexuálnej orientácii (najčastejšie otázky)
Publikácia sumarizuje najnovšie poznatky a výskumy, spracované prevažne zo zajraničnej literatúry a venuje sa vysvetľovaniu pojmov rovnako ako problémom, ktoré odlišná sexuálna orientácia prináša do života gejov, lesieb, ale aj do života majoritnej spoločnosti. Kniha je koncipovaná zároveň ako praktická metodická príručka pre prácu pedagógov a pedagogičiek, psychológov a psychologičiek.
Keďže téma homosexuality stále viac rezonuje v diskusiách laických i odborných, spoločenských i politických, ponúkam vám z tejto publikácie jej vynikajúco spracovanú (a stále akuálnu) kapitolu nazvanú Najčastejšie otázky. Jej autorky, psychologičky, Ivana Červenková, Paula Jójart, Sylvia Ondrisová a Marianna Šípošová v nej odpovedajú na komentáre a otázky, ktoré sa zvyčajne objavujú v rámci seminárov a workshopov na tému sexuálnej orientácie alebo ktoré kladú heterosexuálne orientovaní ľudia pri stretnutí s ľuďmi zo sexuálnych minorít.
Možno aj tieto otázky a odpovede vám pomôžu zorientovať sa v tejto téme a porozumieť sebe alebo svojim blízkym či celkom obyčajne tým INÝM.
Je homosexualita duševná choroba alebo emocionálny problém?
Odborníci považovali v minulosti homosexualita za chorobu, pričom boli zaslepení predsudkami a vychádzali zo skreslených informácií. Staršie štúdie napr. zahŕňali do výskumu len tých gejov, lesby a bisexuálov, ktorí boli v terapeutickej starostlivosti, a to samozrejme ovplyvnilo objektívnosť výsledkov. Keď však výskumníci do štúdií zahrnuli ľudí, ktorí neboli v terapeutickej starostlivosti, ukázalo sa, že homosexualita sa nespája zo žiadnymi príznakmi duševného ochorenia. Nakoniec v 70-tych rokoch Americká psychiatrická asociácia ako aj Americká psychologická asociácia vyjadrili jednoznačné stanovisko, ktoré viedlo k odstráneniu homosexuality zo zoznamu chorôb. Počiatkom 90-tych rokov tak urobila aj Medzinárodná zdravotnícka organizácia.
Je sexuálna orientácia voľba?
Nie. Väčšina psychológov zastáva názor, že sexuálna orientácia sa vytvára v počiatočných fázach vývinu a je nemenná. Človek si nevyberie, či ho bude priťahovať niekto rovnakého alebo opačného pohlavia. Keď sa zamilujeme, málokedy je to podľa nášho rozhodnutia. Môžeme sa rozhodnúť len o tom, či sa budeme na základe svojich pocitov aj správať alebo nie, avšak popieranie pocitov v súvislosti s inou sexuálnou orientáciou môže mať za následok depresie a rôzne psychické problémy spojené s nespokojnosťou v osobnom živote.
Aké sú príčiny homosexuality?
V skutočnosti sa dá povedať, že príčiny homosexuality sú rovnaké ako príčiny heterosexuality. Aj keď otázka na príčiny homosexuality zaznieva dosť často, treba povedať, že už vo svojej podstate obsahuje nepresný predpoklad, konkrétne, že homosexualita sa vymyká z normálu a treba ju teda nejakým spôsobom vysvetľovať, kým heterosexualita je samozrejmá a vysvetľovať ju netreba. Jednostranné skúmanie príčin iba homosexuálnej orientácie tak v sebe obsahuje presvedčenie o tom, že vzťah muža a ženy je jedinou správnou formou vzťahu. Pritom je dôležité si uvedomiť prečo a za akým účelom sa takéto skúmanie uskutočňuje. V minulosti, kedy bola otázka príčin homosexuality jednou z ústredných otázok výskumu, bola v pozadí snaha o jej vyliečenie. Výskumy, ktoré sa snažili ukázať, že príčinou homosexuálnej orientácie sú napr. negatívne heterosexuálne skúsenosti, zvedenie osobou rovnakého pohlavia, chyba na strane rodičov, atď., sa nepotvrdili. Z týchto výskumov však bolo zrejmé, že homosexualitu a priori považovali za dôsledok niečoho negatívneho. Dodnes neexistuje jednoznačné vysvetlenie toho, prečo sú niektorí ľudia priťahovaní osobami toho istého a niektorí osobami opačného pohlavia. Ukazuje sa však, že významnú úlohu vo vývine sexuality človeka hrajú najmä vrodené, biologické faktory.
Môže terapia zmeniť sexuálnu orientáciu? Čo tzv. konverzné terapie?
Nie.
Niektorí terapeuti, ktorí realizujú tzv. konverzné terapie, uvádzajú, že boli úspešní v zmene sexuálnej orientácie svojich klientov z homosexuálnej na heterosexuálnu. Avšak keď sa na tieto štúdie pozrieme bližšie, nájdeme fakty, ktoré tieto závery spochybňujú. Napr. mnohé z týchto správ pochádzajú od organizácii zaťažených nejakou (zvyčajne náboženskou) ideológiou, ktorá zatracuje homosexualitu. Naviac tieto prípady nie sú dostatočne zdokumentované, t.j. chýbajú údaje o dlhodobom efekte terapie, hoci je štandardné overovať si výsledky terapie po dlhšom časovom období. Odborníci a odborníčky považujú takéto terapie za škodiace klientovi a zdôrazňujú, že klienti majú právo na predsudkami nezaťaženú poradenskú starostlivosť. Geji, lesbické ženy a bisexuálky nemusia vyhľadávať pomoc psychologičiek len kvôli „zmene“ svojej orientácie. Môžu hľadať podporu napr. pri procese coming outu, pri hľadaní stratégii, ako čeliť predsudkom okolia, ale aj pri partnerských a iných životných problémoch, ktoré nemusia súvisieť priamo so sexuálnou orientáciou.
Pedofília sa často spája s homosexualitou. Aká je medzi nimi súvislosť?
Žiadna. Spájanie týchto dvoch pojmov je úplne nesprávne a často sa používa tendenčne s cieľom útočiť na GLB menšinu. Na rozdiel od pedofílie homosexualita nie je chorobou ani úchylkou. Zatiaľ čo v homosexuálnych vzťahoch sa jedná o rovnocenných vzťah, do ktorého obaja partneri vstupujú dobrovoľne a z lásky, v prípade pedofílie sa jedná o jednoznačnú nerovnováhu moci dospelý - dieťa, a tým aj k zneužitiu tejto moci zo strany dospelého, čo je trestný čin. Sexuálna orientácia človeka v prípadoch zneužívania detí nehrá žiadnu úlohu. Treba však dodať, že drvivá väčšina zneužití je heterosexuálneho charakteru - t.j. zneužívateľom je muž a obeťou zneužitia je dievčatko. Navyše v prípadoch zneužití chlapcov dospelým mužom často páchateľ inak žije v heterosexuálnom vzťahu.
Prečo niektorí geji, lesbické ženy a bisexuáli hovoria druhým ľuďom o svojej sexuálnej orientácii?
Pretože podeliť sa z druhými o tak dôležitý aspekt svojej osobnosti je dôležitý pre ich pocit duševnej pohody. Potvrdilo sa, že proces vývinu gejskej, lesbickej resp. bisexuálnej identity, nazývaný tiež “coming out”, je veľmi úzko prepojený s pocitmi duševnej rovnováhy a sebavedomia. Čím má človek pozitívnejšiu gejskú, lesbickú či bisexuálnu identitu, tým má silnejší pocit sebavedomia a duševnej rovnováhy.
Prečo je pre niektorých gejov, lesbické ženy a bisexuálov coming out obtiažny?
Pre niektorých je coming out náročným procesom, pre iných zase nie. Ľudia, ktorí si začínajú uvedomovať, že nie sú heterosexuálni, sa cítia iní a sú naplnení rôznymi obavami. Často nepoznajú nikoho iného, kto je gej alebo lesba. Majú strach rozprávať sa s kamarátmi o svojej homosexualite, pretože veľmi dobre poznajú predsudky a mylné informácie, ktoré sú veľmi rozšírené. Mnoho ľudí sa obáva, že po zverejnení svojej sexuálnej orientácie ich rodina odmietne, stratia kamarátov a kamarátky, prídu o prácu alebo budú terčom násilia. Takisto je ťažké vyrovnať sa so stratou heterosexuálnej identity a plánov s ňou spojených.
Mám povedať o svojej homosexuálnej orientácii rodičom?
Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. V prvom rade je dôležité veľmi dobre zvážiť, aké dôsledky by mal coming out rodičom. Treba uvažovať o tom, čo pozitívne môže toto zdôverenie priniesť (napr. možnosť správať sa otvorene, podpora zo strany rodičov), ale nesmieme zabúdať ani na možné hrozby (napr. odmietnutie rodičmi, hádky, odmietnutie finančnej podpory a pod.). Otec aj matka môžu reagovať odlišne, a preto môže byť užitočné uvažovať o coming oute každému rodičovi zvlášť. Toto porovnanie „ziskov“ a „strát“ vám môže pomôcť pri rozhodovaní o zdôverení sa rodičom, aj keď to stále nebude ľahké. Rozhodnutie, že sa rodičom nezdôveríte nemusí byť prejavom nezrelosti, ale reálnym zvážením vlastných možností.
Čo ak sa učiteľa žiaci spýtajú, či je gej, keď preberá také témy?
Bez ohľadu na to, ako učiteľ alebo učiteľka nakoniec odpovie, je dôležité začať otázkou: „Ako by moja homosexualita ovplyvnila váš pohľad na mňa a na homosexualitu?“
Ak učiteľ/ka odpovie, že je heterosexuál/na, ale aj tak ju veľmi zaujíma život lesbických žien, gejov a bisexuálov, poskytne tak vhodný rolový model vzťahu k sexuálnym menšinám.
Ak učiteľ alebo učiteľka povie, že je gej alebo lesbická žena, môže to viesť k uvedomeniu, že niekto, koho si študenti a študentky vážia a rešpektujú je homosexuálne orientovaný. Učiteľ/ka sa nemusí podeliť so svojimi intímnymi informáciami (napr. či má partnera/ku), pokiaľ to nepovažuje za vhodné.
Ak učiteľ/ka neodpovie na otázku ohľadom svojej sexuálnej orientácie, môže vyvolať rôzne špekulácie. Neistota ohľadom sexuálnej orientácie učiteľa/ky môže napomôcť uvedomeniu, že človeka nemožno identifikovať ako geja alebo lesbickú ženu na základe vonkajších charakteristík alebo správania stereotypne pripisovaného lesbickým ženám a gejom. V skutočnosti aj heterosexuálne orientovaní/é učitelia/ky môžu použiť túto stratégiu, a neskôr, keď zverejnia svoju sexuálnu identitu, diskutovať so študentmi a študentkami o ich predpokladoch a očakávaniach.
Bisexualita – nie je to len fáza zmätenia ohľadom vlastnej sexuality?
Jednoduchá odpoveď by znela: „nie“. Mnohí bisexuáli a bisexuálky sú si absolútne istí, že ich priťahujú osoby oboch pohlaví. Navyše mnohí zostávajú bisexuálni počas celého života, čo dokazuje, že to nie je len akási „fáza“.
Je prirodzené, že ľudia sa cítia zmätení, keď sa stretnú so sexualitou, ktorá nie je v súlade s očakávanými spoločenskými normami. Pre niektorých ľudí môže byť fázou medzi homosexualitou a heterosexualitou, pre iných to môže byť len krátke experimentovanie. Ale pre mnohých je bisexualita celoživotná orientácia.
A i keď niektorí ľudia nezostanú bisexuálmi na celý život, neznižuje to legitímnosť bisexuality ako variácie sexuálnej orientácie. Mnohí ľudia uvádzajú, že ich sexuálna orientácia sa menila počas ich života. Pre niektorých to môže byť malá zmena, pre niektorých veľký obrat v životnom štýle. Neznamená to však, že by sa predtým „mýlili“. Život je kontinuitný proces, a málokto z nás zostáva rovnaký.
Sú bisexuáli rovnako priťahovaní osobami oboch pohlaví? Musia mať skúsenosť s osobami oboch pohlaví, aby boli bisexuálni?
Niektorí bisexuáli a bisexuálky preferujú osoby jedného pohlavia viac ako druhé, avšak nepopierajú svoju príťažlivosť aj k osobám druhého pohlavia. Iní sa namiesto toho môžu viac sústrediť na vlastnosti dotyčnej osoby než na jej pohlavie.
Ľudia, ktorí sa identifikujú bisexuálne, hovoria že ich priťahujú muži aj ženy. Nemusia však "dokazovať" svoju orientáciu aj konaním. Rovnako ako tak nemusia robiť geji, lesbické ženy či heterosexuáli.
Sú bisexuáli schopní monogamného vzťahu? Resp. ak žijú monogamne, ako môžu byť vôbec považovaní za bisexuálnych?
Bisexuáli a bisexuálky sú rovnako schopní monogamných vzťahov ako heterosexuáli, či geji alebo lesbické ženy. Záleží to na jednotlivcoch. Niektorí ľudia sú monogamní a niektorí nie. Je to rovnaké ako keby sme sa opýtali „sú heterosexuáli schopní byť monogamní?“
Ak bisexuál či bisexuálka žije v monogamnom zväzku, nie je to rozhodnutie medzi „homosexualitou a heterosexualitou. Zostáva naďalej bisexuálom, resp. bisexuálkou. Ide o výber osoby, s ktorou chce stráviť zbytok svojho života, nie o výber orientácie, preferencie, či ideológie. Dôležité je to ako sa človek cíti - napr. že sa cíti bisexuálne, nie v akom zväzku práve žije.
Sú geji zženštilí? Sú lesbické ženy mužatky?
Výskumy potvrdzujú, že ani geji, ani lesbické ženy nie sú v rodových charakteristikách významne odlišní od heterosexuálnych mužov a žien. Napriek tomu veľa ľudí vníma odlišnosti najmä čo sa týka vzhľadu, pohybov, spôsobu reči a niekedy i vlastností a správania. Ukazuje sa však, že snáď jediným rozdielom je skutočnosť, že geji, ani lesbické ženy sa do takej miery neprispôsobujú normám mužskosti a ženskosti, ako to robia heterosexuálni muži a ženy. Heterosexuáli (pravdepodobne preto, aby sa vyhli odsudzovaniu a označeniu za homosexuálnych) sa snažia konať čo najviac spôsobom, ktorý sa od muža a od ženy očakáva. Potláčajú tak iné spôsoby správania, ktoré by mohli byť považované za nemužské alebo neženské. V porovnaní s tým prejavujú geji i lesbické ženy viac flexibility vo svojom „rodovom“ správaní, a preto bývajú automaticky spájaný so zženštilosťou alebo maskulinitou.
Je pravda, že gejov možno poznať podľa toho, že sa príliš starajú o svoj vzhľad?
V podstate môžeme hovoriť o 4 základných skupinách mužov
1) muži, ktorí sa starajú o svoj vzhľad a sú heterosexuálni
2) muži, ktorí sa starajú o svoj vzhľad a sú homosexuálny
3) muži, ktorí sa nestarajú o svoj vzhľad a sú heterosexuálni
4) muži, ktorí sa nestarajú o svoj vzhľad a sú homosexuálny
Samozrejme, že by sme mohli nájsť ešte pár alternatív, ako napr. muži, ktorí sa začnú o seba starať, až keď sa do niekoho zamilujú a pod.
Ako „to“ vlastne geji a lesby robia v posteli? Aký je ich sex?
Odpovedať na podobnú otázku je podobne zložité (alebo podobne jednoduché), ako na otázku, „ako to vlastne robia spolu v posteli heterosexuáli?“ Spektrum sexuálneho správania, sexuálnych techník, praktík a prejavov je určite veľmi široké, tak medzi mužom a ženou, ako aj medzi dvoma mužmi, či ženami. Aj sexualita gejov a lesbických žien môže byť súčasťou dlhodobejšieho, intímneho vzťahu dvoch mužov, či žien, prirodzeným aspektom ich partnerstva a blízkosti. Ich sexualita máva rovnako svoje fázy a „prebieha v čase“, má teda svoje „predohry“, „hry“ i „dohry“. Ak by sme na ňu nahliadali len ako na izolovaný, technický akt, priveľmi by sme ju zúžili a ubrali sexualite jeden z jej najkrajších aspektov - blízkosť a kreativitu.
Môžu byť lesbické ženy, geji a bisexuáli či bisexuálky dobrými rodičmi?
Áno. Medzi heterosexuálnymi a homosexuálnymi rodičmi sa nenašli žiadne rozdiely, ktoré by poukazovali na to, že geji, lesbické ženy a bisexuály, či bisexuálky nie sú "dobrými" rodičmi. Homosexuálny rodičia mali rovnako kvalitné vzťahy so svojimi deťmi ako heterosexuálny rodičia. Štúdie porovnávajúce deti homosexuálnych rodičov s deťmi heterosexuálnych rodičov taktiež nenašli žiadne vývinové rozdiely. Deti dosahovali podobné výsledky v oblastiach ako je inteligencia, psychologická adaptácia, sociálna adaptácia či popularita medzi vrstovníkmi.
Taktiež sa nepotvrdilo, že by sa z detí gejov, lesbických žien, či bisexuálov a bisexuáliek v dospelosti stali homosexuáli. Hoci geji, lesbické ženy a bisexuáli, či bisexuálky vyrástli v heterosexuálnych rodinách, nestali sa „heterosexuálmi. Homosexualita je vrodená dispozícia, tak ako máme niektorí modré oči a iní hnedé, alebo zelené oči, tak ako sme niektorí praváci alebo ľaváci.
Môžu viesť lesby, geji a bisexuáli plnohodnotný život?
Homosexuálna alebo bisexuálna orientácia neznamená, že človek nemôže žiť plnohodnotný život. Čo vlastne patrí k plnohodnotnému životu? Možnosť milovať, vytvárať partnerské vzťahy, poprípade vychovávať deti? Predstavy o plnohodnotnom živote sa môžu rôzniť, ale homosexuálna alebo bisexuálna orientácia nie je dôvodom, pre ktorý by mali byť tieto predstavy nedosiahnuteľné. Prekážkou k plnohodnotnému životu sú homofóbia a heterosexizmus spoločnosti, ktoré vedú k strachu prejavovať otvorene svoje city k partnerovi alebo partnerke rovnakého pohlavia, k skrývaniu podstatnej časti identity pred svojimi blízkymi, poprípade k uzavretiu heterosexuálneho manželstva. Dôvodom k rôznym ťažkostiam lesbických žien a gejov sú teda presvedčenia spoločnosti, ktoré upierajú homosexuálnym a bisexuálnym ženám a mužom rovnaké privilégiá, ako majú ľudia heterosexuálni.
V súčasnosti sa o homosexualite veľa hovorí. Nie je to len móda?
Je dobré a potrebné, aby sa konečne otvárali otázky sexuálnej orientácie, ktoré boli v spoločnosti taký dlhý čas tabuizované. Je mylné myslieť si, že by sa mladí ľudia začali identifikovať ako geji, lesby, bisexuáli alebo bisexuálky len z akéhosi rozmaru alebo preto, že je to "módny trend". Aj keď sa o homosexualite začína hovoriť čoraz viac, ešte stále sú ľudia s inou sexuálnou orientáciou stigmatizovaní a odsudzovaní, a asi nikto by nechcel riskovať toto odmietnutie, ak by sa tak naozaj necítil.
Nemôže mať otvorené rozprávanie o homosexualite za následok väčší počet homosexuálov?
Nie. Sexuálna orientácia sa nedá "naučiť" ani "odnaučiť". Avšak v spoločnosti, ktorá potláča a tabuizuje problematiku odlišnej sexuálnej orientácie, je pravdepodobnejšie, že homosexuálne a bisexuálne orientovaní ľudia majú väčšiu potrebu tajiť svoju inakosť pred druhými, ale často aj pred sebou, a nemôžu teda žiť plnohodnotný a naplnený život. Jediné, čo teda môže mať otvorenosť o inej sexuálnej orientácii za následok, je väčší pocit slobody a psychickej pohody pre tých, ktorí sa od väčšinovej heterosexuálnej normy líšia. Pritom väčší pocit slobody ich bude viesť k tomu, že budú slobodnejšie prejavovať svoju sexuálnu orientáciu, a to môže následne vyvolať dojem, že rastie počet homosexuálov a bisexuálov.
Homosexualita sa ma predsa netýka. Je to problém homosexuálov. Prečo by som sa tým mal/a zaoberať?
Možno uznať, že homosexualita sa mnohých z nás netýka v tom zmysle, že by sme sa ako homosexuáli identifikovali alebo sa homosexuálne správali. Nevšímavosť alebo ľahostajnosť je však jedným z najsilnejších faktorov, ktorý prispieva k udržiavaniu diskriminácie a útokov voči homosexuálnym ľuďom. Pre gejov a lesbické ženy je potom ťažké žiť otvorene, keďže to prináša veľa strachu, neistoty i zranenia. Zodpovednosť za ich pocity pritom nesú najmä heterosexuálne orientovaní ľudia. Tí majú zároveň viac privilégií a práv, a tým aj viac jednoduchších možností, ako danú situáciu postupne meniť. Takto je dôvod, prečo sa môžu aj heterosexuáli zaoberať homosexualitou, trochu zrozumiteľnejší.
Sú naozaj gejovia, lesby, bisexuáli a bisexuálky diskriminovaní/é?
Áno, diskriminácia na základe sexuálnej orientácie na Slovensku naozaj existuje. Aj keď neexistuje zákon, ktorý by členov GLB menšiny diskriminoval priamo, štát im neposkytuje rovnakú ochranu a rovnaké výhody ako ostatným občanom, a tak ich diskriminuje nepriamo. Týka sa to najmä možnosti uzavrieť právoplatný zväzok s partnerom alebo partnerkou rovnakého pohlavia, ktorý by bol ekvivalentný heterosexuálnemu manželstvu. Členovia GLB menšiny sú často kvôli svojej orientácií verbálne alebo fyzicky napádaní, stáva sa, že im je odopierané zamestnanie, ubytovanie, alebo iné služby. Pretože na Slovensku neexistuje zákon, ktorí by ľudí chránil pred diskrimináciou na základe sexuálnej orientácie, členovia GLB menšiny prípady diskriminácie na polícii takmer nehlásia.
Ohrozuje homosexualita tradičnú hodnotu rodiny?
V žiadnom prípade nie. Lesbické ženy a geji v minulosti niekedy vstupovali a pravdepodobne občas vstupujú do tradičného heterosexuálneho manželstva pod veľkým spoločenským tlakom a v snahe prispôsobiť sa spoločenským normám na úkor vlastnej spokojnosti a šťastia. Pretože spoločnosť im v mladosti neposkytla žiadnu alternatívu, dochádza k uvedomeniu homosexuálnej orientácie často až po niekoľkých rokoch manželstva, čo potom zanecháva negatívne dôsledky na všetkých zúčastnených. Tradičná, t.j. heterosexuálna rodina preto pre gejov a lesbické ženy nie je správnou možnosťou. Naopak, mnohé lesbické a gejské páry, ktoré dlhé roky žijú v spoločnom zväzku, by privítali možnosť svoj vzťah legálne upraviť, čo im u nás zatiaľ nie je umožnené. Títo ľudia by "tradičnú" rodinu nikdy nevytvorili, a preto by ju legalizáciou svojho vzťahu ani nijako neohrozili. Problémom skôr je, keď sa tradícia chápe ako záväzná pre všetkých bez ohľadu na ich rozdielne potreby a záujmy. Preto by spoločnosť mala poskytovať alternatívy pre ľudí, ktorí sa z rozličných dôvodov do úzkeho rámca tradičnej rodiny nevtesnajú.
Akým spôsobom možno prekonať predsudky voči lesbickým ženám, gejom a bisexuálom?
Podľa rôznych výskumov majú pozitívnejšie postoje tí, ktorí poznajú najmenej jedného blízkeho človeka s gejskou, lesbickou alebo bisexuálnou identitou. Ak niekto v triede dobrovoľne hovorí o svojom blízkom, ktorý je gej alebo lesba, je to výborná príležitosť priblížiť život a prežívanie ľudí so sexuálnych menšín, ako aj možnosť spochybniť rôzne stereotypy. Negatívne postoje voči sexuálnym menšinám sú často založené na predsudkoch a stereotypoch a nie na vlastných zážitkoch a skúsenostiach. Takže vhodnou cestou, ako negatívne postoje zmierniť, je pracovať s nimi v sfére intelektuálnej (napr. poskytovať informácie o živote GLB menšiny), emocionálnej (napr. prežívanie vlastnej inakosti), ale aj ovplyvňovať správanie (napr. nulová tolerancia voči homofóbnym nadávkam, poznámkam a násiliu).
Prečo je dôležité, aby boli ľudia vzdelávaní o homosexualite?
Presné informácie o homosexualite sú obzvlášť dôležité pre mladých ľudí, ktorí objavujú a ktorí si ujasňujú svoju sexualitu – či už je homosexuálna, bisexuálna, alebo heterosexuálna. Vzdelávať ľudí o sexuálnej orientácii a homosexualite môže viesť zároveň k znižovaniu predsudkov. Prístup k informáciám určite nespôsobí, že by sa viac mladých ľudí stalo homosexuálnymi či bisexuálnymi, avšak v prípade že nimi sú, pomôže im vo viacerých rovinách. Umožní im jednak lepšie porozumieť svojim zážitkom a samým sebe a zároveň prispeje k vytváraniu tolerantnejšieho okolia voči sexuálnym minoritám. Na záver chceme podotknúť, že znižovanie predpojatosti voči homosexualite a bisexualite nemá prospešný efekt len pre ľudí zo sexuálnych minorít, ale poskytuje väčšiu slobodu prejavov, pocitov a správania aj samotným heterosexuálnym ľuďom.
