Je niečo zdravé v štáte dánskom
Iste by sa pár ľudí potešilo. Ale určite aj veľa netešilo. Žiaľ, viditeľných aktívnych neheterosexuálnych ľudí u nás zatiaľ stále ešte nie je veľa, skôr naopak. Nehovoriac o známych osobnostiach, ktoré sú inde vo svete pre svoju komunitu silnou pomocnou rukou a zároveň pákou k naštartovaniu spoločenského pochopenia a politických zmien.
Skús zhrnúť tvoje aktivistické roky na pozadí zmien, ktoré našej komunite i slovenskej spoločnosti (nielen) tvoj aktivizmus postupne prinášal.
Začínala som vo výbore prvého gejskolesbického združenia Ganymedes tri roky po revolúcii 1989, kedy samotné slovo homosexuál nevedeli ľudia pomaly ani poriadne vysloviť a keď malo rozhodne oveľa negatívnejšiu konotáciu, ako má dnes. Lesby, gejovia a bisexuálni ľudia vychádzali len veľmi pomaly a obozretne z neviditeľnosti, ktorú v tejto téme nastolili fašizmus a komunizmus. Všetko, čo sa robilo, bolo robené na kolene a veľmi živelne - pretože sme to robili po prvý raz - chýbali nám skúsenosti aj informácie spoza hraníc. Napriek tomu, respektíve práve preto, vznikali s veľkým entuziazmom prvé gejské a lesbické občianske združenia, „naše" prvé kluby, prvé periodiká, prvé podniky a verejné priestory pre neheterosexuálnych ľudí. Takmer celý spoločenský diškurz sa v tom čase točil okolo pôvodu homosexuality - či je to choroba alebo prirodzená vrodená alternatíva. Neskôr, koncom 90-tych rokov, sa diskusia o gejoch, lesbách a homosexualite začala konečne - aj vďaka silne negatívnemu pôsobeniu tzv. kresťanských demokratov a katolíckych liečiteľov - začala tematizovať politicky. Iste nepoteším prívržencov politiky KDH, keď vyslovím názor, že bez bohorovnosti výrokov bývalého ministra spravodlivosti za KDH Jána Čarnogurského a jeho dvorného liečiteľa homosexuality Alojza Rakúsa by sa náš aktivistický pohľad a práca politizovali pomalšie a zrejme aj neskôr.
Teší ma, že v poslednom období roka dvoch sa vnútrokomunitná a pomaly už aj celospoločenská diskusia z iniciatívy občianskych združení Museion a Queer Leaders Forum vyvíja smerom, ktorý konečne považujem skutočne za správny a pre seba za najúprimnejší a preto aj za najprijateľnejší. Považujem ho za pravdivý v tom bipolárnom nazeraní na holú pravdu - t.j. máme v rovnakých podmienkach rovnaké občianske práva versus nemáme v rovnakých podmienkach rovnaké občianske práva. Je to postoj, ktorý neakceptuje irelevantné argumenty, ktoré nemajú s rovnoprávnym občianskym statusom nič spoločné, ktorý nie je pokrytecký, aj keď tým pádom nie je ani strategický. Akosi ma už pri debate o hodnotách prestáva zaujímať taktizovanie a kupčenie s nimi.
Dnes už teda nehovoríme o registrovanom partnerstve, ale o manželstve, adopciách a službách asistovanej reprodukcie...
Áno, máš pravdu, preložila si moje predošlé slová do zrozumiteľnej reči. Určitá časť ľudskoprávnych aktivistov a aktivistiek cielene prestala taktizovať a slepo pritakávať názoru, že o istú časť práv „oklieštený" zákon o registrovanom partnerstve je dostačujúcim v zmysle úplného právneho zrovnoprávnenia neheterosexuálnych partnerských vzťahov. Toto je významný názorový posun. Začali sme konečne otvorene a bezpodmienečne poukazovať na - pre väčšinu slovenských politikov a političiek - nepríjemnú skutočnosť, že len rovnako nastavené zákony, ktorými disponuje heterosexuálna väčšina, nás, neheterosexuálnych ľudí, nedegradujú do pozície druhoradých občianok a občanov tohto štátu. Nemôžeme a nechceme akceptovať rozdielne zákony pre dve skupiny jednej populácie - v zmysle Ústavy SR rovnocenných obyvateľov a obyvateľky SR, rovných si vo všetkých právach a slobodách. A touto vetou sa vraciam k podstate tvojej otázky o motivácii pracovať ďalej. Momentálne je ňou už len chuť siahať na podstatu pravdy, snažiť sa dopracovať k jej naplneniu, otváranie ďalších zabetónovaných tém a radosť z toho, že je okolo mňa stále viac ľudí, ktorí to vidia rovnako.
V roku 1994 si založila Prvé lesbické združenie Museion. Raz som sa ťa už pýtala na separáciu gejov a lesieb a v tejto súvislosti na zmysluplnosť hľadania nových špecifických sebaidentifikačných priestorov. Súčasná situácia v LGBT (lesbian-gay-bisexual-transgender) aktivistickom hnutí na Slovensku sa situácii spred 15-tich rokov v určitom zmysle podobá. Oslabuje takéto názorové a postojové delenie hnutie za práva neheterosexuálnych ľudí, alebo zvyšuje efektivitu práce združení?
Je fakt, že v tomto období časť aktivistickej komunity okolo Museion, QLF a nezávislých aktivistov/aktivistiek hovorí veci naplno a chce „všetko" a časť aktivistov z prostredia novej Iniciatívy Inakosť naďalej taktizuje a hrá na registrované/životné partnerstvo, ktoré by poskytlo časť práv neheterosexuálnym párom, najmä s ohľadom na spoločný majetok, zdravotný stav partnerov/partneriek atp. v zmysle hesla Lepší vrabec v hrsti... a potom sa uvidí. Nespochybňujme legitimitu oboch názorových prúdov (a aj ďalších); som presvedčená, že obe skupiny majú plné právo svoje názory mať a presadzovať. V tomto zmysle už v podstate môžeme hovoriť o rôznom hodnotovom rebríčku a politickom boji vo vnútri neheterosexuálnej komunity. Zdôrazňujem, že považujem názorovú diverzitu v akomkoľvek prostredí za bežný a zdravý jav, navyše za veľmi žiaduci, ak nechceme, aby došlo k umŕtveniu prinášaných tém a riešených problémov - či už v slovenskom, európskom alebo svetovom kontexte. Takto to zrejme vníma väčšia časť každého spoločenstva, ale paradoxne v momente, keď sa takáto diverzifikácia objaví a zverejní, ozvú sa vyčítavé kritické hlasy, ktorým sa nové pohľady či postoje nepozdávajú. Predpovedajú - v našom prípade - oslabenie a rozpad hnutia, skazu aktivizmu či poškodzovanie témy a obhajovanej sociálnej skupiny.
Prax však je dôkazom, že v momente, kedy sa akákoľvek komunita, obzvlášť minorita, začne názorovo rôzniť - môžeme si vzájomne zagratulovať, pretože to sľubuje v kontexte pohľadu z budúcnosti jej rozvoj. Spravidla totiž dochádza k ďalšiemu novo nazeranému zviditeľňovaniu tém a pozitívnemu posunu riešení problémov daného spoločenstva. Spomeňme len v minulosti kritizované lesbické „odtrhnutie sa" od prevažne gejského Ganymedesu a vytvorenie samostatnej lesbickej organizácie Museion, ktorej pozitívne pôsobenie je dnes už nespochybniteľné. Takáto realita je totiž synonymom zlepšenia spoločenského postavenia a vnútorného sebavedomia danej menšiny (a menšín v menšine); je signálom toho, že už nie sme ohrozeným druhom, ktorý z dôvodu strachu vytrvalo, mnohokrát aj bezdôvodne a živelne, ťahá za jeden povraz, nevedno vlastne kto kam.
Nevidím dôvod, prečo by neheterosexuálne ženy a muži - ako nejaká beztvará nesvojprávna masa - museli zdieľať a prezentovať jediný spoločný názor na legislatívne riešenie našich partnerstiev. Sme ľudsky, sociálne, vzdelanostne, názorovo i politickým zmýšľaním diverzifikovaní a heterogénni ľudia, rovnako ako zvyšok spoločnosti. Éra povinného jediného správneho názoru je, našťastie, od roku 1989 na Slovensku minulosťou, aj keď napríklad také KDH by nás rado k tomu dotlačilo opäť, len v inom garde - pod všeobjímajúcim mocenským riadením otca, ktorým je štát a všeobjímajúcim moralistickým vedením matky (katolíckej) cirkvi. Ale to je iná téma, a hoci sa našich problémov bytostne dotýka, vrátim sa späť ku queer aktivizmu. Jeho súčasný stav, aj keď môže byť občas sprevádzaný negatívnymi emóciami a nechuťou na vzájomne pochopenie oboch názorových skupín, je podľa mňa stav progresívny, z ktorého sa stále výraznejšie vylupuje túžba veľkej časti neheterosexuálnych ľudí po úplnej rovnoprávnosti - aj za cenu toho, že nás časť aktivistických kolegov a kolegýň označuje za radikálne a radikálnych. Koniec koncov, po roku 1989 bolo považované za odvážne a nebezpečne radikálne už len samotné otváranie verejnej diskusie o homosexualite.
Mali by sme sa zamyslieť, čo v skutočnosti označujeme za radikálne. V tomto prípade sú to ľudské a občianske práva, ktoré sú dané, neodňateľné a neobchodovateľné. Ak je túžba po rovnosti, spravodlivosti a dôstojnosti žitia radikalizmom, tak som - a ostanem - rada radikálnou. Tento rok uplynie presne 20 rokov, čo na Slovensku zavládla demokracia. Pod vplyvom zmien mimo hraníc Slovenska a pod vplyvom masívneho prílevu (a tvorby) informácií i financií sa zmenilo spoločenské zriadenie, mení sa politické myslenie, mení sa spoločnosť a vyvíjajú a menia sa logicky aj názory ľudí a spoločenské nazeranie na množstvo v minulosti tabuizovaných tém. A aj ja som sa posunula. Moja tzv. radikalizácia je dôsledkom radikalizácie názorov a postojov, s ktorými som konfrontovaná. Na jednej strane úžasne príjemná akceptácia ľudských rozmanitostí, na strane druhej silnejúca iracionálna nenávisť voči nim, skrývajúca sa za reči o názorovej slobode. Ak slová sprevádzajú bejzbolové pálky v rukách, ako môžeme takýmto slovám veriť a nechať ich voľne sa šíriť? Hoci aj mlčaním či s kdekým sa bratríčkujúcim pragmatizmom... Ale už opäť som trochu odbočila, hoci opäť k téme, ktorá sa nás tiež týka.
Zopakujem teda už len, že moje strategické „postupnokrokové" vnímanie politickej práce sa vyvíjalo spolu s našou spoločnosťou - v dobrom aj v zlom. Myslím si, že ak sme za 17 rokov neprišli k výsledku - t.j. aspoň k zákonu o registrovanom partnerstve - tak potom niet na čo čakať. Obzrime sa okolo seba, pozrime sa do zrkadla, vystrime sa - a hovorme pravdu sebe i tejto spoločnosti o skutočnej ľudskej rovnocennosti a občianskej rovnosti.
Na demokraciu sa občas až príliš okato zabúda. Našťastie máme na Slovensku ľudí ako si ty - ktorí nám ju pripomínajú. Si vnútropolitickou glosátorkou - štipľavou a údernou. O kom alebo o čom sa ti najlepšie glosuje?
V poslednej dobe najradšej glosujem o svojom trojnohom kocúrovi, on je istým spôsobom skutočný politický terorista, ktorý má v zadnej labke akékoľvek pravidlá:). Ale ak sa ma pýtaš na skutočné politické glosy, v ostatnom čase som začala experimentovať s krátkymi, niekoľko vetnými „štekmi", ktoré ma neskutočne bavia. Ľudia sú dnes zavalení kvantami dlhých textov (ako napr. aj tento rozhovor :-)); sama sa vždy poteším, keď sa niekomu podarí vystihnúť podstatu veci v čo najúspornejšom režime. Väčšinou nemám čas a občas ani chuť čakať na pointu na konci druhej alebo tretej strany. A o čom alebo o kom sa mi najlepšie píše? No štipľavosť, ktorú si spomenula, nie je v tomto kontexte práve pozitívna emócia - často vychádza z hnevu a ako taká vyčerpáva. Až výsledok potom považujem za pozitívny, aj keď nie je mnohým očiam a ušiam veľmi príjemný. Takže v tomto zmysle nemôžem hovoriť o nejakom najlepšom písaní, skôr o stupni naštvania sa - ten najvyšší stupeň ma donúti odložiť hoci aj dôležitejšie veci, sadnúť si ku kompu a písať. Preto som sa pustila do „perexového" glosovania. Mám názory na mnohé veci už dávno vyprofilované, takže ich nie je problém virtuálne zhmotniť veľmi rýchlo a hneď, ako pocítim potrebu sa vyjadriť. Nie je to už príliš často; naša politická (ne)kultúra a (ne)kultúra komentovania čohokoľvek kýmkoľvek bez snahy porozumieť tomu, k čomu sa vyjadrujem, ma vedie k stále väčšej rezignácii, že nič nemá zmysel komentovať a následne zas k akcii, keďže odmietam apatiu a porazenectvo. Veď napokon - v tom tkvie podstata aktivizmu. Znie to trochu schizofrenicky, ale po toľkých rokoch mám nárok:).
Hana, tento rozhovor je, samozrejme, aj akýmsi tvojím PR, netvárme sa, že nie je :-) (Ok, jasné). V júni 2009 sa konajú voľby do Európskeho parlamentu. Tvoje meno sa objavilo na kandidátke Strany zelených. Je to po prvý raz, čo sa na Slovensku uchádza o politickú funkciu otvorene neheterosexuálny človek, navyše aktivistka v danej „horúcej" téme. Vnímaš túto skutočnosť ako jednu z ďalších osobných skúseností alebo ako dôležitý moment pre občiansku spoločnosť a sexuálne menšiny?
No oboje predsa :-). Moju kandidatúru prežívam intenzívne práve z titulu skutočne dôstojného zviditeľnenia našej témy a jej oprávneného ukotvenia do reálneho politického priestoru. V duchu feministického motta - čo je osobné, je politické - považujem fakt, že som prvou otvorene neheterosexuálnou kandidátkou do tzv. veľkej politiky v histórii Slovenskej republiky, za skutočne signálny míľnik a významný odkaz pre všetkých neheterosexuálnych ľudí našej krajiny (netreba sa báť byť sama/sám sebou) i pre zvyšok spoločnosti (sme tu a už nie sme samy/i, kto vidí nespravodlivosť v našom spoločenskom a občianskom postavení).
Hneď na začiatku sme sa bavili o motivácii, o istom posune vnímania a prezentácie neheterosexuálnych ľudí. Mojou kandidatúrou Slovensko zviditeľnilo existenciu ženy, lesby vo verejnom a politickom priestore, nota bene v európskom. Nepodceňovala by som túto skutočnosť, akokoľvek voľby dopadnú pre stranu alebo pre mňa. Pred rokom 1989 sa neheterosexuálni ľudia socializovali výlučne v súkromných a segregovaných priestoroch. Mainstreamová kultúra nás dnes kŕmi skoro výlučne stereotypnými zobrazeniami gejov a lesieb, až tak, že si už bez problémov vieme predstaviť gejského kaderníka a lesbickú futbalistku. Posun témy práv neheterosexuálnych ľudí prostredníctvom mojej kandidatúry do europarlamentu - a teda do najvyššej politiky - považujem za historický a dôležitý medzník pokroku myslenia a pozitívneho vývoja celej spoločnosti, nielen tej menšinovej. Príležitosť kandidovať do Európskeho parlamentu je tak obrazom nielen mojej práce či odmenou za ňu - je to predovšetkým znamenie, že je niečo zdravé v štáte dánskom:)
Ideš do volieb s nejakou veľkou kampaňou?
Nie som bohatá, takže moja osobná kampaň sa bude okrem pár bilbordov a pár tisíc PR materiálov z prostriedkov Strany zelených odohrávať najmä vo virtuálnom prostredí internetu a na osobnej báze. Samozrejme, že súčasťou kampane sú aj mediálne výstupy, kampaňové slogany a PR texty, pár webových stránok ap. Nič megalomanské... aspoň nie v týchto voľbách :-).
Vidíš svoju prípadnú prácu v europarlamente nejako konkrétne?
Samozrejme. Už tým, čo robím, je moja nosná téma jasná, ale nie je to všetko. Určite by som sa chcela venovať rovnosti príležitostí, ľudským a občianskym právam v širšom diapazóne marginalizovaných a diskriminovaných ľudí, skupín a tém. Zároveň by som sa rada angažovala v prospech zelených tém - či už tých globálnych ako je verejné zdravie, resp. zdravé potraviny za dostupné ceny, obnoviteľné zdroje energie ap., alebo lokálnych ako je pažravosť až nenažranosť developerov na Slovensku a ústretovosť, či presnejšie úplatnosť našich verejných činiteľov voči nim na všetkých úrovniach, zahusťovanie sídlisk na úkor zelených priestranstiev, minimalizovanie vplyvu poľovníckej loby, ktorá si z prírody robí svoje osobné popravisko, zvyšovanie verejnej podpory a vplyvu ochranárskych organizácií a organizácií na ochranu zvierat, reálne zapojenie expertných organizácií tretieho sektora do tvorby verejných politík... Bolo by toho naozaj veľa, do čoho by som sa rada pustila.
Zhrniem to mojím volebným mottom, ktoré je sčasti vizionárske a tiež tak trochu idealistické (ale veď kde by sme boli bez ideálov?): „Mojou víziou je spoločnosť, ktorá nerozdeľuje a nediskriminuje ľudí z dôvodu sexuálnej orientácie. Mojím snom je svet, v ktorom majú všetci ľudia právo na rovnaké práva nezávisle od ich rozmanitostí. Mojou misiou je byť tou zmenou, ktorú chcem v živote pocítiť. Mojou prácou v Európskom parlamente bude prostredníctvom záväznej európskej legislatívy presadzovanie práv a slobôd neheterosexuálnych partnerstiev a rodín v národných štátoch i v rámci Európskej únie. Mojím výsledkom bude odstránenie nerovnakého postavenia neheterosexuálnych ľudí v Európe. Som dúhovou šancou v zelenej Európe."
Ďakujem pekne za rozhovor a držím nám všetkým palce, aby sa tvoja vízia naplnila!
Pýtala sa Romana Schlesinger
...
Hana Fábry (45), do roku 1992 pedagogická voľnočasová pracovníčka, po roku 1992 politická a občianska aktivistka a publicistka, novinárka, politická glosátorka.
Členka výboru Hnutia za rovnoprávnosť homosexuálnych občanov Ganymedes (1992), zakladateľka, štatutárka, hovorkyňa, projektová manažérka, fundraiserka, byrokratka, filantropka a dievča pre všetko Prvého lesbického združenia Museion (1994 - ...), členka, koordinátorka a hovorkyňa neformálneho zoskupenia Iniciatíva Inakosť (1999 - 2006), projektová manažérka a šéfredaktorka spoločensko-politického mesačníka Atribút (2000 - 2002), šéfredaktorka a adminka webu Lesba.sk (2002 - ...), projektová manažérka, koordinátorka a facilitátorka projektu Queer Leaders Forum (2008) a zároveň štatutárka občianskeho združenia Queer Leaders Forum (2009) a členka výboru Ženskej loby Slovenska (2009).
Asistentka feministického a vzdelávacieho projektu Aspekt (1996), redaktorka občianskeho internetového denníka Changenet.sk (2003 - 2007), členka Národnej skupiny európskej kampane Za rozmanitosť, proti diskriminácii a členka poroty Novinárskej súťaže zmienenej kampane, mediálna koordinátorka združenia Občan a demokracia (2007 - 2008), glosátorka Webnovín agentúry SITA (2008), scenáristka častí s neheterosexuálnou tematikou Talkshow Soni Mullerovej (2006), pracovníčka produkcie zahraničného spravodajstva Slovenskej televízie (od r. 2008).
