Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Začnime od toho najdôležitejšieho;) Učíš svojho syna spievať?

Neučím, je strašne tvrdohlavý a nechce sa učiť ani spievať, ani hrať, pritom má veľmi dobrý sluch. Zatiaľ sa skôr venuje počítaču, hoci to má limitované. A futbalu s kamarátmi...

Ako sa stane, že sa dievčina z Devína rozhodne študovať muzikálové herectvo na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne?
U mňa je to dosť netradičné. Nikdy som si nemyslela, že viem spievať alebo hrať. Prišla som na to na strednej pedagogickej škole, ktorú som študovala, lebo mám rada deti. A tam som začala s hudbou. Jeden z učiteľov, gitarista, napísal pesničku a oznámil mi, že ju na školskej akadémii budem spievať ja. Oponovala som, že nemôžem, lebo si nemyslím, že mám talent alebo že viem spievať - a už vôbec nie verejne; to bola spočiatku pre mňa nočná mora. Učiteľ ma ale presvedčil; dokázal ľudí povzbudzovať, a to som potrebovala (a potrebujem dodnes). Donútil ma vystúpiť pred celou školou, dokonca s gitarou – a moje vystúpenie malo úspech. Veľmi ma to nabilo; pesničku som potom musela spievať na rôznych akciách. Až vtedy som pochopila, že mám „veľký“ hlas a bol to pre mňa naozaj objav. A šok, že ľudia tlieskali – odvtedy som pre nich bola speváčka:). No a dôležitú úloha zohrala aj Saša Skořepová, ktorá učila na umeleckej škole, viedla mnoho bratislavských hercov a venovala sa aj mne. Mám tiež za sebou skúsenosti, dokonca aj muzikálové, v ochotníckom divadle Skrat a v Bielom divadle, či na recitátorskej súťaži Hviezdoslavov Kubín. Pre mňa bol úspech na Kubíne skôr prekvapujúci, pretože som recitovala veľmi civilne. Možno to sa porote páčilo.

Používala si civilný prejav, ktorému ťa potom na muzikále na JAMU asi odúčali:)

Áno. Tam ma učili presne tým veľkým divadelným gestám, na ktorých sme sa aj s otcom, ktorý ma na Kubíne sprevádzal, smiali. Otec, a to je paradox, chcel byť hercom. Bol ročníkovým kolegom generácie Mariána Labudu. V 4. ročníku na VŠMU však prišiel o hlas, takže, žiaľ, nemohol v štúdiu pokračovať, a mne akoby „nadelili“ hlas aj zaňho. No a práve teta Skořepová, o ktorej som už hovorila, môj otec i vedúci divadla ma podporovali v myšlienke ísť na JAMU. Tak som to skúsila a podarilo sa.

Na prvý raz?
Na prvý raz:).

Z Brna si sa po škole vrátila domov, hoci české muzikálové prostredie je oproti slovenskému silnejšie. Prečo?
Vždy som bola presvedčená, že sa vrátim domov. Na škole som stále rozprávala po slovensky; v Čechách majú slovenčinu radi a v slovenčine sa mi, samozrejme, aj lepšie hralo. Mala som tiež pocit, že sa u nás robí lepšie divadlo, hoci som dovtedy veľa o divadle nevedela. Škola bola môj prvý kontakt s týmto svetom. Vo štvrtom ročníku som sa dozvedela, že košické divadlo robí konkurz do predstavenia Oliwer Twist pod vedením režiséra Jozefa Bednárika. Moji pedagógovia v Brne ma v tom podporili, získala som hlavnú ženskú postavu Nancy a odohrala som ju ako svoje absolventské predstavenie.

Ako to vyzerá, keď študentka dostane rolu na druhom konci krajiny? Žije v tom meste alebo cestuje hore dole?
Žiješ tam. Zaplatia ti hotel, najprv lepší, a čím si tam dlhšie...:). Bola to dosť tvrdá škola. Žila som v Košiciach sama tri mesiace. Kolegovia trávili voľné dni doma, tak bolo spočiatku dosť ťažké prečkať víkendy. Neskôr sa to zlepšilo, mala som tam veľa kamarátov a bola to aj výborná pracovná skúsenosť. Predsa len – prvá veľká rola a režisér pán Bednárik... Keď som po škole odišla hrať do Bratislavy, už som vedela, čo ma čaká. Dodnes sa vraciam do Košíc veľmi rada.

Je to skutočne tak, že pán Bednárik na skúškach po ľuďoch „reve“?
Toto bolo predstavenie, kde hrali deti, takže sme mali šťastie. Svoj slovník plný kurióznych nadávok musel obmedziť, ale občas aj kričal, áno:).

V Bratislave si pokračovala, či skôr začala, tiež dosť veľkou muzikálovou rolou.
Na Novej scéne som hrala v Kráľovi Davidovi, neskôr v Krysařovi, zoznamovala som s profesiou, s ľuďmi – a mala som šťastie na dobrý kolektív, ktorý je v muzikále vždy dosť veľký. Po Krysařovi sme dokonca boli spolu s časťou súboru na spoločnej dovolenke. Neskôr v Martine som si zažila svoju prvú skúsenosť s činohrou – v dvojrole v predstavení Dobrý človek zo Sečuánu. S touto úlohou som trochu bojovala; ešte mi chýbala divadelná prax. Ale bola to tiež veľmi zaujímavá skúsenosť.

Ako muzikálová herečka hráš a spievaš. Aj tancuješ?
Málo. Ale veľmi rada. Vo West Side Story napríklad. Vždy ma to veľmi bavilo. Už na základnej škole sme sa kamoškou zavreli v telocvični, šlapali sme na Flash Dance, na Božských telách, šili sme si dresy. Bola to moja skrytá túžba - byť tanečnicou. Ak ale človek nezačne tancovať od malička, už to asi nedobehne. Takže hoci sme na vysokej škole tancovali, na konkurzoch tanec pociťujem tak trochu ako nevýhodu; mám z neho stres. Ale kolegovia ma už našťastie poznajú; vedia, že keď aj na konkurze možno niečo pokazím, na skúškach to postupne vydrilujem a zvládnem, nájdem si vlastný výraz.

Si teda dříč, ako sa hovorí po česky?
Nie, ani som nikdy som nebola. Asi preto, že aj k svojmu povolaniu som došla pozvoľna, opatrne. Nie som ten dravý typ, ktorý si povie: toto chcem, toto dokážem a budem na tom makať. Skôr som sa vždy opierala o prirodzený vývoj situácie a tiež o svoj prirodzený prejav, ktorý v sebe mám a ktorý mi pomáha aj v súkromnom živote.

Ako sa podpíše na človeku taký druh herectva, akým je muzikálové herectvo, a herectvo vôbec. „Využívaš“ v súkromí svoju schopnosť hrať? Blbá otázka?:)
Nie, nevadí, je to zaujímavá otázka. Sama nad tým občas rozmýšľam. Človek musí na javisku všeličo zahrať, ale v súkromí som skôr introvertná. Takže v ňom herectvo veľmi nevyužívam. Aj pri skúšaní som dosť opatrná, neponúkam všetko hneď.

Zvláštna kombinácia - introvertná herečka (úsmev).
Veľmi zvláštna, niekedy na palicu (široký úsmev). Spev aj herectvo sú pre mňa ventilom, lebo veď všetci žijeme svoje životy s vlastnými starosťami. Vždy sa snažím nájsť paralely so životom a hrať skôr obyčajne; možno pre niekoho až príliš. Nie som v umení nijaká experimentátorka. Navyše, muzikálové herectvo je v tom obtiažne, že je v ňom málo hereckého priestoru, dve tri vety a už ideš spievať. Mne sa ale lepšie vyjadrujú emócie spevom, takže mi muzikál sedí. V živote aj v herectve sa snažím byť ozajstná, vytiahnuť z nich to podstatné. To je na tom to zaujímavé a mňa to veľmi baví. A keď sa to podarí a scéna je uveriteľná; keď zrazu príde pravda, to ticho v hľadisku... sú to mimoriadne okamihy.

No a presne to som si uvedomila, keď som sa na rozhovor s tebou pripravovala. Spoločný menovateľ článkov o tebe, či už na malom komunitnom webe, vo „veľkých“ médiách alebo v bulváre je, že sa o tebe autori článkov vyjadrujú pozitívne, aj keď povedzme predstavenie príliš nechvália. Lebo - ako sami/y píšu – ti uverili.
To píšu? Fakt? Hm. Asi preto, že sa pri svojej práci môžem oprieť iba o to, čomu sama verím. To je ale zároveň aj môj problém. Ak robím niečo, čomu nerozumiem, alebo čomu neverím, jednoducho sa uzavriem.

Muzikálové herectvo mi ale pripadá štylizované, prehrávané, opak nejakej civilnej prirodzenosti.
Áno, v podstate je také. A muzikáloví herci majú „vďaka“ tomu zlú povesť. Božidara Turzonovová, veľká herečka, ktorá si zahrala aj v muzikáli, sa vyjadrila, že je ťažké nájsť správnu mieru na takom malom priestore, aký hercovi poskytuje muzikál, aby bol uveriteľný. Je to tak. Nie je vôbec ľahké dostať pravdu do krátkej hereckej akcie, ktorá má potom ešte vyústiť do spevu.

Takže keď si v roku 2004 začala spievať s kapelou Pressburger Klezmer Band (PKB), musela si sa muzikálovému prehrávaniu pre zmenu odúčať? V takejto kapele je asi dôležitá skôr civilnosť prejavu ako veľké herectvo.
Áno. Každý umelec sa v tom, čo práve robí, musí nájsť. Aspoň ja k tomu vždy tak pristupujem. Či už v muzikáli s veľkými gestami alebo v klezmerovej hudbe, vždy to musí ísť zvnútra. Ku všetkému si hľadám vlastnú cestu, pretože mám len svoj hlas, len svoje skúsenosti, len to, čo mám v sebe ako človek. Stávalo sa, že mi v kapele hovorili, uber, spievaš to príliš muzikálovo. Musela som objaviť správnu mieru, farbu hlasu... a dodnes to hľadám, pretože si každá pesnička vyžaduje osobitný prístup.

Zdá sa, že za tie roky, čo PKB hrá, ste už (v dobrom slova zmysle) usadení a vyhratí. Pôsobíte dojmom, že v kapele vládne až rodinná atmosféra.
Nemýliš sa, aj keď sme si aj my prešli pár krízami - tak ako všade inde. Nedávno od nás odišiel dlhoročný klavirista a v kapele sa za tie roky, čo existuje (od roku 1995, pozn.), vystriedalo zopár hudobníkov. Je to prirodzený vývoj, a teraz, možno aj preto, že máme všetci svoje povolania a PKB je pre nás viac koníčkom ako profesiou, vládne v kapele naozaj príjemná atmosféra.

Ale ťah na bránu v zmysle stať sa profi kapelou a ísť na vrchol klezmerovej muziky u vás bol citeľný.
Všetko to išlo veľmi spontánne. Začali sme postupne hrávať s ľuďmi, ktorí nás trochu potiahli a pri ktorých sme sa veľa naučili. Hrali sme s ikonami klezmeru: s Klezmatics, s Budapest Klezmer Bandom, hrávame s Balkáncami či so slávnym Merlinom Shepherdom. Chytili sme úplne nový vietor. Bola a je to pre nás cesta, ktorá nás vymanila z našej slovenskej spokojnosti, že sme odohrali dobrý koncert - a hotovo. Zrazu sme prišli na to, že sú tu aj iní hráči, takí, ktorí nám otvárajú ďalšie obzory. Prichádzame k tomu, že chceme hrať aj náročnejšie veci a latka sa postupne dvíha. A ľudia na to výborne reagujú. Vidíme to na koncertoch i na sociálnych sieťach, odkiaľ dostávame veľkú podporu. Nedávny koncert s medzinárodným obsadením k uvedeniu nášho najnovšieho CD Tants Mit Mir v Mestskom Divadle P.O.Hviezdoslava skončil so standing ovation.

Klezmerová muzika ide mimo mainstreamu, nie je jej tak veľa ako napríklad popu, ale aj ona má svoje obrovské hviezdy, svetové špičky. Je to tak, že sa klezmerové kapely medzi sebou poznajú, inšpirujú sa navzájom?
No v prvom rade tie kapely sú úplne inde, sú iný level, sú asi väčší profíci, majú svoje ceny, hrajú na iných festivaloch...

Takže sú méty a festivaly aj v klezmerovom svete, kam sa kapela, ako je tá vaša, túži dostať.
Áno, sú také festivaly. Posielame tam svoje cédečka a na niektorých sme si už zahrali – v argentínskom Buenos Aires napríklad. A chystáme sa, cvičíme, hráme. Aby sme boli pripravení, keď „to“ príde zase.

Určite je rozdiel hrať doma pred svojim klubovým publikom, v synagóge, niekde na hodoch alebo na domácom multižánrovom feste typu Pohoda. Aká to je skúsenosť hrať vyslovene na klezmerovom festivale?
Samozrejme, všade je to iné. Ale špičkoví muzikanti, s ktorými sme sa stretli, boli voči nám naozaj priateľskí. V Budapešti sme hrali pred legendárnym Budapest Klezmer Bandom a ľudia z kapely nás pred koncertom prišli pozrieť, povzbudiť. Alebo sa po koncertoch kapely stretnú, rozprávajú sa o muzike, ktorá ich spája, čo je v nej nové, kto je v čom dobrý. Sú to normálni obyčajní ľudia. To nám asi dodalo odvahu ísť s nimi do spoločných projektov. Chvália nás, aký život je z našej kapely na javisku cítiť, to, s akou radosťou hráme. Páči sa mi, že ľudia v tomto žánri medzi sebou komunikujú, nevnímajú sa ako konkurencia; človek potom nie je v strese a opadne tréma hrať na takom podujatí. A publikum sa väčšinou všade podarí strhnúť, pretože klezmerová hudba sama je taká strhujúca.

 

Ako ste „meetli“ Balkán? Bola to vývojová náhoda?:)
Je tam zrejmý Snežankin vplyv (akordeonistka PKB Snežana Jović-Werner; Srbsko) a spolupráca s jej spolužiakmi, s ľuďmi, ktorí hrajú balkánsku muziku. Je to pre nás vzrušujúce; hrať to, zažívať tie fantastické rytmy. Spojenie klezmeru a balkánu sa nám veľmi páči a medzi ľuďmi to má skvelú odozvu. Aj tu na Slovensku, aj na Balkáne, kde hrávame tiež.

Klezmer je skôr „pouličná“ muzika zo svadieb a slávností. Vy ste však v rámci svojho projektu Prebúdzame synagógy začali hrávať aj v synagógach. To sú naopak miesta duchovné, mystické. Menili ste kvôli tomu repertoár?
Určite sčasti áno. Ale hrávali sme pomalé veci aj predtým, len na bežných koncertoch si ľudia vždy skôr pýtajú tanečné pesničky. Je zážitok hrať v synagógach, kam prídu aj ľudia, ktorí možno na klasický koncert nemajú peniaze, alebo nás pozvú niekam, kde by sa koncert nebyť projektu nemohol uskutočniť. Ľudia sú tam nesmierne vďační. Býva to naozaj silné. Tiež nám to pomohlo nájsť si v našej muzike ďalší rozmer a nový zmysel.

Pripadá mi v tejto dobe nesmierne dôležité, že prostredníctvom hudby, ktorá spája, nie politiky, ktorá rozdeľuje, otvárate ťažkú tému našich dejín. Zmenilo to tvoje nazeranie na židovstvo a na tragédiu holokaustu?
Neviem, či zmenilo, ale určite som sa za tých sedem rokov v kapele veľa naučila, dozvedela, či dostala možnosť pochopiť. Ale minimálne rovnako ako minulosť ma zaujíma aj prítomnosť, ako to v židovskej komunite funguje dnes. Často sa stáva, že nás víta jedna jediná rodina, ktorá celý koncert zorganizovala a ktorá drží na danom mieste celý komunitný život, aj keď prostredie okolo nej nie je príliš priateľské. Stalo sa nám aj to, že nás pred jedným z českých koncertom „vítali“ pochodujúci chlapci s maskami na tvárach, ktorí pálili izraelskú vlajku.

Je to smutné, ale hudba, ktorú hráte, môže v časti populácie vyvolávať (a žiaľ, asi aj vyvoláva) rasistické nálady. Stalo sa, že by vás niekto priamo napadol?
Nie, našťastie nie. Ale vždy sa môže nájsť nejaký hlupák, takže občas mávam strach. Dokonca sa nám už stalo (aj doma, aj v Čechách), že nás dopredu varovali, že v mieste konania koncertu funguje skupina ľudí, ktorá by mohla robiť problémy. Sú také okamihy - ako keď jedna z organizátoriek váhala, či vyvesiť izraelskú zástavu - kedy si uvedomíš, že hrať našu muziku nie je vždy bezpečné alebo iba radostné. Nie som židovka, ale mám veľmi rada židovskú hudbu a chcem šíriť jej emócie a myšlienky; zároveň si kladiem otázku, ako by som zareagovala, ak by sa niečo „zomlelo“.

A ako by si zareagovala? Máš to premyslené?
Áno. Prestala by som spievať. Odišla by som. Hudba nemá vzbudzovať negatívne vášne. Nie som ten typ, ktorý by sa chcel dostať do konfliktu. Hudba má ľudí spájať a prinášať radosť, nič iné.

Máte vymyslený „únikový plán“ aj v kapele? Lebo v časoch, keď silnejú napríklad aj protirómske vášne, sa môže stať objektom záujmu náckov každý, kto im nepripadá dosť slovenský.
Nemáme, ale asi by sme sa mohli o tom porozprávať. Našťastie sme zatiaľ tento druh vášní nevzbudili. A dúfam, že to tak aj ostane.

Pressburger Klezmer Band hrá najmä v jidiš. Naučila si sa ho?
Nie, dávam si texty preložiť a snažím sa jazyk pesničky čo najviac napočúvať. Existujú síce klezmerové workshopy, na ktorých sa jidiš vyučuje, ale mám rodinu a svoje povolanie, nie je dosť času. Možno niekedy...

Ako u vás vzniká hudba? Ide viac o ľudovú hudbu ako o autorskú?
Ide nám najmä o pôvodný klezmer, hoci hráme aj niekoľko svojich skladieb. Samo Alexander má spevníky plné pesničiek, ktoré zozbierali ľudia, a z nich vyberáme. Robíme k nim ale vlastné aranžmány. Dokonca nachádzame piesne, ktoré ľudia považujú za slovenský folklór, ale je to klezmer. Tak sa postupne púšťame aj do takejto oblasti. Hrali sme na festivale vo Východnej a prijali nás tam veľmi dobre.

Médiá ťa v posledných rokoch „riešili“ najmä ako nepríjemnú, aj keď sexi potvoru z Paneláku, ktorá zaujala mužské publikum veľmi pozitívne, na rozdiel od toho ženského. Ľudia barmanke Natálii v tebe jednoducho uverili. Pritom Marta Potančoková, je, zdá sa, niekto úplne iný. Niekto, kto okrem svojej rodiny, divadla a kapely žije naplno aj vo svojej komunite.
Áno, a pripadá mi to veľmi dôležité. Venujem sa v Devíne najmä deťom, robíme každoročne detské vianočné divadelné predstavenie, ktoré má u nás dávnu tradíciu. Chodíme na tábory, výlety, splavy, bavíme sa o prírode, o umení, s dospelými zase organizujeme plesy alebo napríklad benefičnú zbierku a projekt na prebudovanie pivničných priestorov miestnej škôlky na „undergroundový“ kultúrny priestor. Všetko to má význam pre deti, ktoré žijú v detskom kolektíve, dostávajú dobré príklady, ako tráviť voľný čas, vytvárajú si vzťah k Devínu aj k ľuďom v ňom, nie sú odtrhnuté od svojho okolia. Ale zmysel to má aj pre dospelých, s ktorými na našich akciách preberáme všetko možné aj nemožné, a keď je treba, riešime spolu problémy, ktoré sa ani tu ľuďom nevyhýbajú.

Chodia vaše decká na tvoje koncerty?
Jasné, najmä od čias benefície PKB v prospech nášho „undergroundu“. (Široký úsmev). A po predstaveniach alebo na nakrúcaniach zbieram autogramy. Kolegom a kolegyniam rozdám zápisníčky a potom ich podpísané zase zbieram. Deckám to robí radosť:).

Postava v Paneláku z teba spravila známu osobu, seriálovú VIP, aspoň mne to tak pripadalo v bulvároch, ktoré ťa ako Natáliu spovedali. Cítiš sa populárna? Máš pocit, že to nejako zmenilo pohľad „tvojich“ Devínčanov na teba?
Necítim sa populárna. Asi to súvisí s mojím vnútorným pocitom introvertnosti. Na verejnosti vyzerám inak, oveľa nenápadnejšie. Občas ma nespoznajú ani kolegovia, keď sa raz za čas vyberiem po predstavení alebo po koncerte na raut. Doma sa ma sem tam na niekoho či na niečo ľudia opýtajú v potravinách, to je tak všetko:). Väčšinou ma stále vnímajú ako ich Martu z Devína, nie ako nejakú seriálovú postavu.

Úroveň seriálov býva rôzna a povedzme, že diskutabilná. Existuje v tebe nejaká vnútorná hranica, za ktorú by si už nešla, v zmysle: toto nebudem robiť, kšeft nekšeft?
Myslím si, že o tomto sa nedá takto teoretizovať. Ani ti nemôžem odpovedať, lebo neviem. Ešte som sa nestretla s niečím, čo by som považovala za neprekročiteľnú hranicu. Určite by som ale dala na intuíciu. Ak mi niečo nesedí, viem sa dokonca vzdať úlohy. Už sa mi to raz stalo, ale nebolo to z dôvodu hraničnej situácie. Človek až v praxi zistí, na čo má, čo mu ide a čo nie.

Máš pootvárané rôzne dvere. Umelecké na javiskách, komunitné doma v Devíne. Sú ešte nejaké, ktoré chceš otvoriť?
Láka ma herectvo. Film. To je zatiaľ nesplnená túžba, a niečo sa už v tomto smere deje, ale nechcem to zakríknuť. Ak to vyjde, bude to presne to, po čom túžim, lebo to je skúsenosť, ktorú ešte potrebujem zažiť. Keď chce byť človek herec, musí hrať. A hrať musí v niečom, čo ho posunie ďalej...

Tak nech to všetko vyjde. Tebe film a kapele veľké klezmerové festivaly. A nech sa novému CD darí aspoň tak ako tým predchádzajúcim. Vďaka za príjemné rozprávanie. A do čítania:).

V jeseni 2012 sa zvedavo vypytovala Hana Fábry:)