Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

 

Rodina malá. Žiadna. Všetci vyleteli hore komínom, boli vystrieľaní alebo spálení. Otec a mama prežili náhodou. V koncentračnom tábore Nováky bolo silné podzemné hnutie, ktoré fungovalo aj za pomoci miestnych ilegálnych komunistov. Keď prišlo Slovenské národné povstanie v roku 1944, boli v tábore zbrane. Nezabúdajme, že z Novákov išli transporty do Poľska. Tí, ktorí zbrane zhromažďovali, prevzali v tábore moc a odišli do povstania. V histórii antinacistického odboja vznikla unikátna židovská vojenská jednotka. Veliteľom bol môj otec. Mamu nezobral. Povedal, že ženy do oddielu neberú.

 

 

Byť ním alebo sebou a brať moju mamu do oddielu, tiež by som povedala, že ženy neberieme. Myslím si, že otec to zovšeobecnil najmä preto, aby tam nešla práve ona. Už sa ho nemôžeme na to spýtať. Ale ako ho poznám, myslím si, že to bolo asi takto. Mama potom robila u Rusov na partizánskom štábe, kde sa vydávali noviny. Musela byť preoblečená za chlapca.

 

 

Počas povstania. Žien bolo málo a sovietskych, slovenských a ďalších uchádzačov o ne bolo aj napriek povstaniu mnoho. Narodila som sa v štyridsiatom siedmom. Moji rodičia, ktorí tábor i povstanie prežili, prišli kompletne o všetkých a odišli do Bratislavy. Mama študovala herectvo a otec bol novinár. Predpoklad vnímania ľudských práv je v takomto rodinnom prostredí asi celkom logický. Človek v tom vyrastá, to po prvé a po druhé, je logické, a mnohí sa tomu dodnes čudujú, že tí, ktorí prežili a hlavne tí, ktorí bojovali, sa ťažko zbavovali myšlienky, že nebyť Červenej armády a nebyť Sovietskeho zväzu, asi by neprežili. Môj otec bol preto od roku 1938 členom Komunistickej strany. Bol ešte mladý chlapec a po vojne si samozrejme myslel, že konečne nastane raj na zemi. Keď vyrastáte v takomto prostredí, tak vám nie vždy dochádza to, čo sa naučí človek až neskôr – že na veľké slová a na veľké činy si treba vždy otočiť ďalekohľad, aby ste ich dostali do správnych rozmerov. To sa človek časom naučí. Najprv sa to musel naučiť otec. Mamu vyštvali z divadla za to, že tam údajne zanáša inú kultúru. Vyhodili ju z Novej scény skutočne z antisemitských dôvodov. A otec ako novinár, intelektuál – tiež obvyklý vývoj.

 

 

Samozrejme, ale chcem, aby bolo jasné, že na jednej strane je šťastie, že človek sa narodil v takej dobe, pretože to minulé polstoročie obsiahlo v sebe toľko kvalitatívne iných období... Zažila som absolútnu diktatúru, bola som prváčka v päťdesiatom treťom roku a bola som zapálená pionierka a timurovka. Dobrí pionieri a dobrí timurovci musia zákonite naraziť. Hlásate spravodlivosť, ako to píšu v románoch a hneď vám za to niekto tresne. Dobrý tréning. No a potom ďalšie šťastie – zázračné šesťdesiate roky... A opäť: dnešná doba je zase zaujímavá a vzrušujúca. “Zlomové” šesťdesiate roky som nevnímala ako zlom. Prirodzene, zmenila som sa na hipátko a užívala som si. Bratislava bola na tie časy veľmi aktívna, pokiaľ ide o intelektuálnu a sexuálnu slobodu a o sexuálnu anarchiu. 

 

 

Ja asi nebudem meradlom, pretože tým, že som pri mame vyrastala v divadelnom prostredí, bolo to pre mňa normálne. Pohybovala som sa v uzavretom prostredí, kde pre mňa akoby prirodzene existovali aj homosexuáli. Vedela som ale aj to, že tam vonku, tam mám byť ticho. Mama vždy hovorila, vlastne asi aj mňa ste počuli x-krát povedať, že jej najlepšími priateľmi boli vždy homosexuáli, lebo jej nezávideli ako ženy a s ňou si boli skutočne veľmi blízki.

 

 

Teraz bolo dvadsiate piate výročie vzniku Charty 77, takže som nad tým musela veľa premýšľať a musela som si mnoho vecí ozrejmiť. Chodil k nám môj kamarát, filozof Evžen Brikcius z Prahy, ktorý mal rád Zbrojnoša (štýlová pivničná vináreň v centre Bratislavy, pozn. red.), kde boli veľké sudy. Hovoril: “Víš, to je tak krásný, když v ruce víno a na zádech to víno cítíš taky. Jsi celá ve vínu. To víš, to u nás není.” Spal u nás a hovoril, že má “tady nějaký papíry”, ale že ich tu nenechá, lebo nechce prísť o vínne sudy. A že ide kvôli čomusi za Dubčekom... Človek sa nepýtal viac, než bolo nutné. Po troch dňoch odišiel. Na políciu zobrali nejaké moje kamarátky, ktoré nič nevedeli, mňa, ktorá som taktiež nič nevedela. Prišla kamarátka a hovorí: “Počúvaj, pýtali sa ma na nejaké karty.” Slovensko bolo inde. Disidentov, ktorí boli na Slovensku a vedeli o Charte 77, bolo len zopár, a aj tí boli väčšinou vo výrobe – Kaliský, Kusý, Šimečka... Môj otec v Slovnafte natieral zábradlie. Intelektuálne náhľady boli u slovenských intelektuálov iné, aj normalizácia bola na Slovensku istým spôsobom “mäkšia”. Pamätám sa, že už vtedy mi otec hovoril: “Raz som do niečoho vstúpil a oľutoval som to na celý život.” A tiež hovorieval krásnu vetu: “Ale sme my komunisti vydrbali so mnou....” Môj otec nepodpísal Chartu aj preto, že sa nevedel úprimne identifikovať s katolíckym disentom. Ako preživší bojujúci Žid mal námietky voči tomu, čo hlásali katolíci. K Nadácii Charty 77 som sa dostala cez otca a Milana Šimečku asi aj preto, lebo som mala v Chempiku, kde som pracovala, prístup ku kopírke, čo bola vtedy mimoriadne dôležitá technika. Navyše som vedela zakladať spisy a robiť zápisy, jednoducho držať veci v poriadku. Nadácia Charty 77 vznikla v roku 1978 vo Švédsku a založil ju profesor fyziky František Janouch. Najväčší sponzor bol už vtedy známy finančník George Soros. Nadácia sa rôznymi cestami snažila pomáhať hlavne rodinám disidentov. Neskôr, doslova pár dní po 17. novembri 1989 bol Franta Janouch v Československu a okamžite ešte na federálnej úrovni švédsku nadáciu zaregistroval u nás. 

 

 

Vlastne sa nič nezmenilo. Teda nezmenilo a zmenilo. Občianske hnutie Charta 77 požadovalo, aby československý štát dodržiaval ratifikované dohody o ľudských právach. Išlo vtedy o helsinský dohovor, ktorý Československo podpísalo. Vlastne nič viac a nič menej. Išlo len o dodržiavanie dohovorov a dohôd o ľudských právach, ktoré štát podpísal, respektíve o kontrolu či tlak na dodržiavanie takýchto dohovorov. My robíme ďalej to isté. Žiadame, aby štát dodržiaval ústavu, zákony a medzinárodné dohovory a aby sa aplikovali až na toho “najposlednejšieho” občana, na všetkých úrovniach verejnej správy, s ktorými občan prichádza do styku. To je jedna vec. Druhá vec je snaha, aby zákony, ktoré sa prijímajú, už boli pripravované tak, aby sa zohľadňovalo to, čo hovorí naša ústava. Ak je legislatíva zlá, snažíme sa dávať návrhy na zmeny. Zároveň fungujeme ako bezplatná právna občianska kancelária, ktorú môže navštíviť každý občan. Dostane sa mu všetko potrebné od právnej rady až po podanie na Ústavný súd a zastupovanie v Štrasburgu.

 

 

Áno. Je to tak. Keď som bola v úrade ombudsmana v Poľsku, Izraeli či vo Švédsku, zistila som, že robíme takmer to isté. Dokonca si myslím, že máme paradoxne viac možností ako bude mať slovenský ombudsman. Chcela som, aby sme mali naozaj silného ombudsmana, to znamená, aby mal veľké kompetencie. Legislatívne je to ošetrené inak, ako som považovala za dobré. Podotýkam, že ani na ombudsmana ani na nijakú štátnu funkciu by

som nikdy neašpirovala.

 

Každý sme nejaký maniak. Som maniak, či skôr otrok vlastnej slobody. Zdá sa, že my aj naďalej budeme mať viac možností pomáhať ľuďom. Veď kto už sa dnes zaoberá obyčajným človiečikom? Včera večer sme tu mali klientku, zrútenú ženu. O deviatej po právnych úkonoch sme jej urobili mejkap a len tá drobnosť, že sa jej niekto venoval len tak a ako človeku, pomohla trochu zvýšiť jej sebavedomie a možno stačila v tej chvíli aj na to, aby sa cítila nielen ako opatrený klient, ale aj ako príťažlivá žena. 

 

 

V tomto zmysle nie, ale psychologické problémy v rodine sme pomáhali riešiť. Je smiešne hovoriť, že homosexuálna komunita je rovnorodá, lebo to by bolo rovnaké tvrdenie, ako že Slováci sú rovnorodí. Aký pán, taký krám, aká majorita, taká minorita. Konkrétni ľudia, s ktorými som sa stretla ja, nemali také problémy v práci ako v rodine. Nechcem zovšeobecňovať, ale problematickejšie sa mi zdajú matky. Neviem, či sa nemýlim. Veľakrát bolo ľahšie prelomiť alebo zmeniť postoj u otca, muža, než u matky. Ľudia sa často boja vžitého stereotypu. Možno sa ani tak neboja homosexuality, ako sa boja, čo s ich dieťaťom bude v tejto spoločnosti.

 

 

Neboli naštvaní. Práve naopak, aspoň ja som sa s tým nestretla. Možno je to pozíciou, ktorú máme. Môžeme ju využiť na to, že ukážeme ľuďom, ktorí majú strach, že sa nemusia o svoje deti báť, pretože sú nám platní a vážime si ich ako priateľov či kolegov...

 

Veľmi často.

 

 

Absolútne súhlasím. Dokonca som sa dostala do situácie s lekárom, keď som povedala: “Prepáčte, ale časy sovietskej psychiatrie už aj v Sovietskom zväze pominuli, takto sa s ľuďmi nezaobchádza.” 

 

 

Naopak. Myslím si, že ich je treba nechať hovoriť, podnecovať ich k tomu, pretože nemôžu hovoriť inak ako primitívne a hlúpo a čím primitívnejšie a hlúpejšie budú argumentovať, tým lepšie odhalia svoju intoleranciu ku všetkému, čo je iné.

 

 

Samozrejme. To je úplne v poriadku a vôbec by som sa ich nesnažila umlčať. Myslím si, že katolícka cirkev by sa mala správať a konať ako skutočne spoločenstvo kresťanov a nezabúdať na lásku k blížnemu. Ak katolícka cirkev robí politiku a ovplyvňuje negatívne ľudské a občianske práva a slobody, výsledok je, ako vieme aj z histórie, často zarmucujúci. Takže ich treba nechať, nech hovoria otvorene a nech svoje názory netaja. Čím horšie, tým pre vás z taktického hľadiska v tomto prípade lepšie. 

 

 

Nuž... viera začína tam, kde končia fakty. Európa zažila na svojom malom území aspoň toľko, čo iné kontinenty, ale to, čo ju odlišuje od iných kontinentov už od dôb Grékov je mimoriadne silná schopnosť sebareflexie. Myslím si, že z tejto schopnosti sebareflexie vzniklo to, čomu hovoríme spolupráca v Európe alebo Európska únia, predtým Európske hospodárske spoločenstvo... Nemyslím, že ide o lásku k blížnemu. Nutnosť ukázala Európanom, že ak chceme žiť ako ľudia, nedá sa nič robiť, za cenu kompromisu musíme kooperovať. To je ako v dobrom manželstve, ako v dobrom spolužití, z niečoho každý musí upustiť...

 

Smutné na tom je, že každá forma spolupráce a spoločnej reči vznikne na podklade nejakej tragickej udalosti. V podstate až 2. svetová vojna prinútila Európu začať rozmýšľať o nejakých spoločných projektoch a kooperujúcich nadnárodných spoločenstvách.

 

Ale nič nové pod slnkom. Keď si otvoríme Bibliu alebo si povieme niektoré zo slovenských prísloví, napríklad “Nikto nie je nikdy doma prorokom”... To len pár intelektuálov vždy kuviká vopred ako tie kanáriky, ktoré sa používali v baniach na skúšku, či tam je plyn a keď im opadla hlavička a skapali, utekali všetci von, vediac, že je zle. 

 

 

Ale to je tiež celkom prirodzené. Zlo je vždy aktívne, dobro je pasívne. Zlo je usilovné, agilné. Môžeme sa opäť vrátiť k výrokom pána doktora Rakúsa a pána doktora Čarnogurského a ďalších a ďalších, to je bohapusté zlo. Kto má právo hovoriť nejakej ľudskej bytosti, aká má byť, pokiaľ na mňa nevytiahla nôž alebo mi nerobí nejako inak zle. Akým právom si niekto osobuje zastupovať Hospodina. To pokladám za rúhanie voči Bohu, na ktorého sa práve katolícka cirkev odvoláva vždy podľa potreby a ako sa jej to hodí. Pre mňa je povyšovanie sa nad Hospodina najväčší hriech, aký si viem predstaviť. Zlo, ako som už povedala, je vždy aktívne. Prečo by som sa mala aktivizovať v mene homosexuálov, s ktorými sa roky priatelím, keď sa máme spoločne fajn a je nám výborne? Pretože je to dobro, je to pasívne dobro, pasívne je nám fajn a nemáme prečo niečo robiť. Ale v momente, ako zlo začne fungovať, iniciuje nás to a začneme niečo robiť. Vždy to tak bolo.

 

.

Myslím si, že sa urobilo veľmi veľa. A myslím si, že sa treba pomeriavať zmysluplne. Som staršia ako vy a dobre sa pamätám, čo to bolo len si o niekom šepkať, že je iný. Bola to hrôza. Odvtedy prešlo len pár rokov. Kto by kedy povedal, že sa bude v parlamente o týchto veciach rokovať, kto by kedy veril, že pokojne môžem prísť do spoločnosti s mojím “teplým bratom” a poviem: “My spolu nechodíme, mám partnera a on má partnera tiež.” Dnes je to väčšinou v pohode. Domnievam sa, že nikto neurobil viac pre homosexuálov a pre boj s AIDS ako renomovaní umelci, napríklad filmom Philadelphia. Raz darmo. Ľudia reagujú na toho, kto je iný, z obavy a z rôznych ďalších dôvodov a všetko sa to pohybuje v oblasti citov, veď rozumom to nedáva zmysel. Reagujeme citovo. To znamená, že musím hľadať adekvátnu odpoveď, keď na mňa niekto reaguje ako keby iracionálne. Ale emócie, aj keď nie sú racionálne, nie sú vždy len zlé alebo len dobré. Sú to jednoducho emócie... Musím hľadať vhodný výraz, správny jazyk, ktorému “ten druhý, iný” bude rozumieť, na ktorý zaberie. Keďže reaguje emotívne, musím aj ja nájsť jazyk emotívny. Verejnosti ide na nervy, keď sa sucho rozpráva o legislatíve a registrovanom partnerstve. A zrazu majú ľudia pred sebou Toma Hanksa vo Philadelphii, homosexuála, chorého na AIDS, a všetci slzia, všetci mu držia palce. Ja osobne by som si zohnala peniaze a najala by som si kvalitnú profesionálnu agentúru, pre ktorú je to džob, a dala by som si týmto spôsobom vypracovať kampaň. Od “huráaktivizmu” by som prešla k profesionalite. To je jedna vec. A druhá vec – citovo “vydierať” známe heterosexuálne osobnosti, aby nebolo vyhnutia, aby sa angažovali... Raz darmo, keď hovorí homosexuál za homosexuála, alebo Žid za Žida, tak to je tak, ako hovoril môj otec: “Antisemitizmus nie je vec Židov, ale antisemitov, nech si to riešia sami”. Pamätám sa, že raz prišiel za otcom básnik Števo Žáry a povedal mu: “Rob s tým niečo!” a môj otec odpovedal: ”No dovoľ, ty s tým niečo rob. To je vaša vec.” 

 

Nakoniec, aj my sme o tom presvedčení, že homosexualita nie je problém, problémom je homofóbia heterosexuálnej spoločnosti. Pani Szatmáry, je toho ešte veľa, čo nás zaujíma, a čo by ste nám ešte mohli porozprávať, ale priestor v časopise nepustí. Tak snáď inokedy... Ďakujeme a tešíme sa na vás na jarnej prezentácii Atribútu.