Hana Fábry (z archívu vyhorenej aktivistky)

„Za dva dni prišla nová skupina vojakov. Vyviedli nás von, postavili do radu a niektoré ženy znásilnili. Niektorí vojaci kradli ženám náušnice a prstene. Občas im prstenník alebo uši so šperkom rovno odrezali. Jeden vytrhol žene poblíž mňa z náruče malé dieťa a začal mu urezávať prstíky na ruke. Ďalší dvaja ju držali. Kričali, že ak vydá čo len hláska, tak ju znásilnia a zabijú. Omdlela.“

Tento týždeň sa Slovenská republika v tichom zabúdaní dožila druhých narodenín priamej, ústavou odobrenej diskriminácie jednej zo svojich menšín. Až mi je ľúto ústavy, ktorá je v tom nevinne – narozdiel od poslancov a poslankýň, ktorí tento stav zapríčinili, i tých, ktorí svojou nečinnosťou dodnes nechávajú pokojne rozleptávať slovenskú demokraciu zvnútra. Lebo veď na teplých nezáleží.
 

Slovensko denne obchádzajú strašidelné situácie, nezlučiteľné so životom demokratickej spoločnosti. Právom na slobodu slova sa oháňajú čoraz viac prívrženci hitlerovských konečných riešení. V uplynulých dňoch sme si ich „zábavky“ opäť mohli vychutnať.

Bratislavou lomcuje hazard. Lepšie povedané boj proti nemu. Lomcuje mestom s takým zaujatím, o akom sa nikdy ani len nesnívalo prívržencom a podporovateľkám dodržiavania ľudských práv či ochrancom mesta a jeho skutočných, časom preverených hodnôt.