Hana Fábry (z archívu vyhorenej aktivistky)

Slovensko je krajinou volieb. Každú chvíľu chodíme hádzať do urny – a niekedy rovno pochovávať – naše nádeje na lepší život v krajine pod správou lepších političiek a politikov. Aktuálne sa na nás tešia budúci župani a azda aj županky.
 

V jednej z bratislavských ambulancií visí „ceduľka": „Skôr, než začnete netrpezlivo klopať, pokojne sa posaďte a počkajte na pokyny sestry." Tento nápis a bratislavské komunikácie ma inšpirovali k napísaniu tohto článku – s podtitulom „robíme, čo môžeme“.
 

Slovensko je krajinou volieb. Každú chvíľu chodíme hádzať do urny – a niekedy rovno pochovávať – naše nádeje na lepší život v krajine pod správou lepších političiek a politikov. Aktuálne sa na nás tešia budúci župani a azda aj županky.
 

Mýty o megasociálnych dávkach rómskych nezamestnaných žien a mužov neplánujem znova a znova vyvracať. Každý empatický človek musí chápať (a cítiť), že žiadna mama, žiaden otec by nenechali žiť svoje deti v pomeroch, v akých vyrastajú rómske deťúrence z osád, ak by to čo len trochu mohli ovplyvniť.