Hana Fábry (z archívu vyhorenej aktivistky)

Nemáš chlopa, nemáš pravdy. Kultová replika z legendárneho slovenského filmu z roku 1982 Pásla kone na betóne z pera Milky Zimkovej tak zľudovela, že ju hádam pozná ešte aj dnešná „mobilná“ generácia. Autorka predlohy určite netušila, akým pestrým životom si bude jej geniálna hláška žiť. Tak si ju podržme v hlave...

Hneď na úvod odpoviem, že v Bratislave áno, aj. A nie som v tomto názore na strojcov bratislavského rozvoja osamotená. Nie je to však celá pravda, a nie je ani taká prvoplánová, ako by sa mohlo zdať.
 

Asi sa nenájde nikto, kto by nezažil bujarý večierok, ktorý organizovali susedia, podnik naproti v ulici, prípadne mesto niekde na námestí. Spoločným menovateľom takýchto akcií je hluk, rastúci s pribúdajúcou nocou a skonzumovanými alkoholickými nápojmi. A naša nervozita, neporiadok, rozbité poháre, občas následky, ktoré sa objavia neskôr.
 

Novým svätým grálom slovenskej vlády a ľudí, ktorí sa zaujímajú o budúcnosť Slovenska v kontexte Európskej únie, je slovo. Slovo jadro. Byť súčasťou európskeho jadra je méta, za ktorou najnovšie odušu utekáme. Našťastie. Opak by bol katastrofou. Ja však narozdiel od väčšiny jadrových rétorov nehovorím iba o našom ekonomickom zaradení.
 

Vo víre diskusií o zdanlivo iných ako teplých témach (jadro EÚ, odkaz SNP, župné voľby) upadá téma Dúhového Pride opäť do zabudnutia. A s ňou aj spor o jeho podpore, ktorý niekto posmešne a bez pochopenia podstaty veci nazval búrkou v šerbli. S vedomím, že Pride nie je cieľ, ale cesta, sa však k jeho požiadavkám treba stále vracať. Až dokým...