Hana Fábry (z archívu vyhorenej aktivistky)

Konečne tu postavia niečo pekné, nahlas komentovala dianie na dunajskom nábreží pani vo veku PKO, keď si v prvý deň búrania tejto „hnilej barabizne“ fotila jej skazu. Užívala si, ako zaťala do živého v nás, čo sme sa s nemou hrôzou prizerali tejto nenahraditeľnej strate. Kvalitná funkcionalistická stavba buldozérom odolávala symbolicky statočne, žiaľ zbytočne.
 

Prituhuje. Nielen na politickej predvolebnej scéne, ale aj vonku. Obchodné reťazce ponúkajú vtáčie búdky, kŕmidlá, rôzne semienkové zmesky pre vtáky. Útulky pre psov a mačky praskajú vo švíkoch; posilňuje sa úsilie, aby sa zvierací tuláci či „útulkáči“ dostali do tepla.

Nie, táto výzva nie je určená vláde ani parlamentu. Tam naopak dúfam vo väčšiu mieru rešpektu a hádam aj obáv z budúceho vývoja učiteľského štrajku. To, čo by u vládnucej moci mohlo a malo podnecovať okrem obáv z ovplyvnenia výsledku volieb aj adekvátnu ústretovú reakciu, ale zatiaľ sa deje opak, vo zvyšku národa čoraz viac vyvoláva veľké nádeje na zmenu. Zmenu nielen v systéme vzdelávania.

Určite sa vám to už stalo. Nejaký príbeh sa vám dostal pod kožu, ani neviete, ako, a prečo práve ten. Myslíte naňho a v prípade, že sa odohráva v skutočnom svete, nie v románovom, dúfate, že dobre dopadne. Osud hlavného hrdinu vám chtiac-nechtiac neustále vŕta hlavou.

Byť odkojený/á slovenskou pakresťanskou rétorikou a zároveň veriť, že ľudia sú si rovní, to vyžaduje nadľudskú námahu, chápem. Napriek tomu sa dnes skúsme prejsť predvolebným Slovenskom s teplými okuliarmi na očiach.
 

Zdalo by sa, že k téme nezákonného zlikvidovania bratislavského PKO už nie je čo dodať. Zlé zmluvy sú podpísané, vzácne budovy zbúrané, developer a primátor (primátor!) sú spokojní, aktivistky a aktivisti bubnujú na poplach: verejný záujem dostal opäť po krížoch.
 

Blížia sa... Nie, voľby som nemyslela, hoci aj tie už sú na spadnutie. Tak ako tento štát. Ale o tom pred voľbami ani muk. Jedni sú presvedčení, že Slovensko spasia tí druhí. Akoby sme tých druhých už nepoznali z minulosti. Tak ako tých prvých. No nič, nie o tom som chcela. Blížia sa oslavy Medzinárodného dňa žien. Alebo sa možno neblížia, ako kde.

Je to úľava, to volebné moratórium, čo poviete? Človek si aspoň na chvíľu vydýchne od toho pretlaku sľubov, klamstiev, kolektívnych záchvatov amnézie a „joboviek“. Svet sa ale točí ďalej a my s ním. A niekedy naozaj divoko.
 

Bokom ale ponechám – aspoň pre potreby tohto článku – analýzy, prečo by povolebnému Slovensku mali tvorbu obsahu politiky diktovať práve voliči a voličky banskobystrického župana, dnes už poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Republiky, ktorá je podľa platnej ústavy štátom ľudí slobodných a rovných v dôstojnosti i v právach.

Tak sa nám tá nová parlamentná štvorročnica pekne začína. Divadelné predstavenie v Brezne, ktoré si ku Dňu učiteľov na 14. marec (deň vzniku slováštátu) objednal banskobystrický župan Marian Kotleba, on sám ešte počas predstavenia – údajne pre vulgarizmy – prikázal ukončiť. A v duchu hlášky z filmu Pacho, hybský zbojník „tu je bičík, Vaša milosť, len smelo do toho,“ sa predstavenie naozaj skončilo predčasne.
 

Bratislava, Námestie slobody, 40, ďalšie na „čakačke“. Síce s otáznikom, ale na Kollárovom námestí 60. Františkánske námestie, 11. Pavlovičova ulica, 57, 14 ešte padne. Dole pôjdu stromoradia na Vajnorskej a Trnavskej. Žilinská ulica, 5, ešte sa o ne bojuje. Palackého ulica, 8. Kamenné námestie, Odborárske námestie, Radlinského ulica, Mýtna, Šancova, Štefánikova, Košická, Vazovova, Štefanovičova, Česká. Čo sa to v hlavnom meste deje?!
 

Desivejšie od predstavy, že mnohí ľudia nedovidia za roh a preto v poslaneckých laviciach presvitá spoza modrej či červenej aj množstvo odtieňov hnedej, ale takmer žiadna zelená či dúhová, je už iba poznanie, že za roh dovidia. 

Zopakujme si zopár faktov. Ľudskoprávnemu výboru nového parlamentu bude veliť obyčajný človek Erika Jurinová. Poslankyňa za Obyčajných ľudí a nezávislé osobnosti sa v ľudskoprávnych kruhoch preslávila nezanedbateľným úsilím zameraným na dôsledné okliešťovanie ľudských práv.

V marcovom čísle občianskej prílohy Osa denníka Pravda otvorila Irena Biháriová, právnička a odborníčka na rasizmus a pravicový extrémizmus, tému spoluzodpovednosti občianskej spoločnosti na súčasnom politickom stave Slovenska.
 

Neuplynul ani mesiac od chvíle, keď si medzinárodné ocenenie za ženskú statočnosť (International Women of Courage) a „za veľké osobné nasadenie v odvážnom boji za práva utečencov a migrantov, aj počas migračnej krízy v Európe“ prevzala z rúk ministra zahraničných vecí Spojených štátov Johna Kerryho Zuzana Števulová z Ligy za ľudské práva. Ako prvá Slovenka.
 

„Ak chcete uplatiť premlčanie vraždy môjho syna len preto, že nikoho neobviníte, prosím, obviňte mňa, jeho matku! Som vinná, lebo sa mi nepodarilo za dvadsať rokov na Slovensku prebudiť svedomie národa a zmysel pre spravodlivosť. Nemám problém prijať akýkoľvek trest, i na doživotie; bude to nič s porovnaním s tým, čo už dvadsať rokov prežívame.“

Ak sa chceme zachrániť, floskulu „zdravotníctvo je na kolenách“ treba hodiť do smetí a pozrieť sa pravde do očí. Nachádza sa – podobne ako celé Slovensko – v bode, keď si chtiac nechtiac musí uvedomiť, že nie iba jednotlivosti, ale celý systém nefunguje.
 

Na webových a facebookových stránkach samospráv a občianskych iniciatív sa pravidelne objavujú informácie súvisiace s bezpečnosťou cestnej premávky. Jamy, výtlky, odkryté kanále, rozbité chodníky, spoločné trasy pre chodcov a cyklistov, v tom horšom prípade aj pre automobily, autá parkujúce na chodníkoch a cyklotrasách, pešie zóny plné výnimiek pre vjazd áut. A tak ďalej a tak ďalej. Nemáme sa čím chváliť.

Poreferendové Slovensko je klasickým príkladom toho, že keď sa o probléme prestane zoširoka rozprávať, problém sa síce stáva menej viditeľným, určite však nesublimuje do „všehomíra“. Ostane trčať tam, kde sa nerieši.

Naše predsedníctvo bude maturitou slovenskej politiky a predpokladám, že pre občanov a spoločnosť bude budúci rok rokom európskym. Na minuloročnej konferencii „Európska únia v roku 2015: Silný mandát, krehká politika“ to povedal minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák.