Hana Fábry (z archívu vyhorenej aktivistky)

Jedna z redaktoriek RTVS napísala počas polnočných silvestrovských „radovánok“ so „zábavnou“ pyrotechnikou, že sa môžeme tešiť, že sú to iba petardy. Áno, z pohľadu na dlhotrvajúci mier v našej časti sveta má nepochybne pravdu.

Neviem, či existuje veľa takých miest ako Bratislava, ktoré svojim významom len zriedkavo prekročili hranice svojho regiónu, ale o ktorých vznikli stovky, ak nie tisícky kníh.

„Najmä vzhľadom na nepatrnú mieru závažnosti preverovaných výrokov je namieste otázka, či formou boja s konkrétnymi vyššie uvedenými názormi má byť trestný postih, teda právna represia, alebo argumentácia a presvedčovanie.“
 

Bratislavská komunita milovníkov zvierat už štvrtý rok žije správou, ktorá nás všetkých nadchla. V Dúbravke pod patronátom známej ochrankyne zvierat Eni Vácvalovej vzniká na ploche 1,7 hektára cintorín pre domácich miláčikov. Ušľachtilý počin, na ktorý sa roky čakalo a stále čaká, však – žiaľ – spadá „do kurately“ porekadla o tom, že nie je všetko zlato, čo sa blyští.
 

„Za dva dni prišla nová skupina vojakov. Vyviedli nás von, postavili do radu a niektoré ženy znásilnili. Niektorí vojaci kradli ženám náušnice a prstene. Občas im prstenník alebo uši so šperkom rovno odrezali. Jeden vytrhol žene poblíž mňa z náruče malé dieťa a začal mu urezávať prstíky na ruke. Ďalší dvaja ju držali. Kričali, že ak vydá čo len hláska, tak ju znásilnia a zabijú. Omdlela.“

Tento týždeň sa Slovenská republika v tichom zabúdaní dožila druhých narodenín priamej, ústavou odobrenej diskriminácie jednej zo svojich menšín. Až mi je ľúto ústavy, ktorá je v tom nevinne – narozdiel od poslancov a poslankýň, ktorí tento stav zapríčinili, i tých, ktorí svojou nečinnosťou dodnes nechávajú pokojne rozleptávať slovenskú demokraciu zvnútra. Lebo veď na teplých nezáleží.
 

Slovensko denne obchádzajú strašidelné situácie, nezlučiteľné so životom demokratickej spoločnosti. Právom na slobodu slova sa oháňajú čoraz viac prívrženci hitlerovských konečných riešení. V uplynulých dňoch sme si ich „zábavky“ opäť mohli vychutnať.

Bratislavou lomcuje hazard. Lepšie povedané boj proti nemu. Lomcuje mestom s takým zaujatím, o akom sa nikdy ani len nesnívalo prívržencom a podporovateľkám dodržiavania ľudských práv či ochrancom mesta a jeho skutočných, časom preverených hodnôt.

Je pol desiatej ráno. Sadám si k počítaču, čaká ma „môj štvrtok“ pre Pravdu. Tému už mám vymyslenú, napokon tak ako vždy. Cez týždeň sledujem, čo sa kde deje v mojich – väčšinou ľudskoprávnych – témach, premýšľam, ktorej sa budem venovať.
 

„Demokracia je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud.“ Slová Abrahama Lincolna svietia na webovej stránke Veľkého protikorupčného pochodu, ktorý sa má v Bratislave uskutočniť 18. apríla, ako maják. Maják, ktorý, zdá sa, čoraz viac ľudí ignoruje v pevnom presvedčení, že more je tu len pre vyvolených – a tí majáky nepotrebujú, stačí im moc. A ostatní sa môžu hoc aj utopiť...
 

Všetci sme si aspoň raz v živote zaspievali známy slovenský hit Na Orave dobre, na Orave zdravo. Z čoho toto tvrdenie vychádza, nevedno. Názory na kvalitu života sa rôznia v každej časti sveta; dôležitý je uhol pohľadu.

Predpokladám, že máte doma alebo v práci počítač. Je možné, že na počítači čítate tento článok. Skôr, ako budete pokračovať v čítaní, otvorte si, prosím, internetový prehliadač, zadajte do vyhľadávania číslo 1488 a po načítaní odkazov si otvorte obrázky. Tento drobný počítačový úkon zvlášť odporúčam voličom strany K-ĽSNS, ktorí odovzdali svoj hlas v ostatných parlamentných voľbách kandidátovi s číslom 88 v presvedčení, že nevolili fašizmus.

Na sociálnych sieťach sa roztrhlo vtipné vrece s hláškami, parodujúcimi vyhlásenie poslanca K-ĽSNS Milana Uhríka. Tento vysokoškolsky vzdelaný poslanec (ing, PhD) je známy už z minulosti tým, že „nevie, či zavraždenie 6 miliónov židov sú rozprávky", alebo najnovšie naopak vie, že v súvislosti s deportáciami „netreba cítiť večnú vinu“.

Muži po celom Holandsku zverejňujú fotografie, na ktorých sa držia za ruky. Vlnu tejto – zrejme nielen pre Slovensko – neobvyklej „reťazovky“ spustili Alexander Pechtold, šéf liberálnej demokratickej strany D66, jeho kolega Wouter Koolmees a novinárka Barbara Barend.
 

Včera, 12. apríla, sa Bratislavou presúvala skupinka ľudí. Ničím sa nelíšila od bežného strapca turistov a turistiek viac či menej sústredene vnímajúcich výklad svojich sprievodkýň. Pri pozornejšom počúvaní sa však bežné zmenilo v neobvyklé. Aspoň z pohľadu zvonka. Pre účastníčky a účastníkov vlastivednej vychádzky Za teplými ikonami Bratislavy nebola téma vychádzky – „teplá“ história – žiadnou novinkou. Pre mnohých ľudí je však prekvapujúce, že sa o takejto histórii hovorí, a že sa vôbec za históriu považuje.

Veľký protikorupčný pochod, ktorý sa v utorok 18. apríla 2017, zišiel v Bratislave, bol skutočne veľký. Pri presune z Hviezdoslavovho námestia zaplnil najširšie ulice centra v „dĺžke“ asi desiatich minút počítajúc z jedného miesta čas od začiatku do konca ľudskej protikorupčnej rieky, aby vo finále zabral „protestné“ Námestie SNP azda rovnako ako podobný dav počas revolúcie v novembri 1989.
 

Neviem, či si americký „antisystémový“ boháč a zhodou okolností tiež prezident Donald Trump osvojil slogan America first od mimovládnych organizácií, ktoré sa s mottom Housing first (bývanie predovšetkým) snažia pomáhať ľuďom bez domova. Pochybujem. Stojí však za to sa pri tomto slogane pozastaviť a skúsiť pochopiť, čo pre našincov znamená, ak vzývajú bôžika vlastenectva, a hovoria – hoci aj inými slovami – to isté: Slovensko na prvom mieste.
 

Slovensko je krajinou volieb. Každú chvíľu chodíme hádzať do urny – a niekedy rovno pochovávať – naše nádeje na lepší život v krajine pod správou lepších političiek a politikov. Aktuálne sa na nás tešia budúci župani a azda aj županky.
 

V jednej z bratislavských ambulancií visí „ceduľka": „Skôr, než začnete netrpezlivo klopať, pokojne sa posaďte a počkajte na pokyny sestry." Tento nápis a bratislavské komunikácie ma inšpirovali k napísaniu tohto článku – s podtitulom „robíme, čo môžeme“.
 

Slovensko je krajinou volieb. Každú chvíľu chodíme hádzať do urny – a niekedy rovno pochovávať – naše nádeje na lepší život v krajine pod správou lepších političiek a politikov. Aktuálne sa na nás tešia budúci župani a azda aj županky.