Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

„Demokracia je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud.“ Slová Abrahama Lincolna svietia na webovej stránke Veľkého protikorupčného pochodu, ktorý sa má v Bratislave uskutočniť 18. apríla, ako maják. Maják, ktorý, zdá sa, čoraz viac ľudí ignoruje v pevnom presvedčení, že more je tu len pre vyvolených – a tí majáky nepotrebujú, stačí im moc. A ostatní sa môžu hoc aj utopiť...
 

Je pol desiatej ráno. Sadám si k počítaču, čaká ma „môj štvrtok“ pre Pravdu. Tému už mám vymyslenú, napokon tak ako vždy. Cez týždeň sledujem, čo sa kde deje v mojich – väčšinou ľudskoprávnych – témach, premýšľam, ktorej sa budem venovať.
 

Slovensko denne obchádzajú strašidelné situácie, nezlučiteľné so životom demokratickej spoločnosti. Právom na slobodu slova sa oháňajú čoraz viac prívrženci hitlerovských konečných riešení. V uplynulých dňoch sme si ich „zábavky“ opäť mohli vychutnať.

Tento týždeň sa Slovenská republika v tichom zabúdaní dožila druhých narodenín priamej, ústavou odobrenej diskriminácie jednej zo svojich menšín. Až mi je ľúto ústavy, ktorá je v tom nevinne – narozdiel od poslancov a poslankýň, ktorí tento stav zapríčinili, i tých, ktorí svojou nečinnosťou dodnes nechávajú pokojne rozleptávať slovenskú demokraciu zvnútra. Lebo veď na teplých nezáleží.
 

„Za dva dni prišla nová skupina vojakov. Vyviedli nás von, postavili do radu a niektoré ženy znásilnili. Niektorí vojaci kradli ženám náušnice a prstene. Občas im prstenník alebo uši so šperkom rovno odrezali. Jeden vytrhol žene poblíž mňa z náruče malé dieťa a začal mu urezávať prstíky na ruke. Ďalší dvaja ju držali. Kričali, že ak vydá čo len hláska, tak ju znásilnia a zabijú. Omdlela.“

Bratislavská komunita milovníkov zvierat už štvrtý rok žije správou, ktorá nás všetkých nadchla. V Dúbravke pod patronátom známej ochrankyne zvierat Eni Vácvalovej vzniká na ploche 1,7 hektára cintorín pre domácich miláčikov. Ušľachtilý počin, na ktorý sa roky čakalo a stále čaká, však – žiaľ – spadá „do kurately“ porekadla o tom, že nie je všetko zlato, čo sa blyští.
 

„Najmä vzhľadom na nepatrnú mieru závažnosti preverovaných výrokov je namieste otázka, či formou boja s konkrétnymi vyššie uvedenými názormi má byť trestný postih, teda právna represia, alebo argumentácia a presvedčovanie.“
 

Neviem, či existuje veľa takých miest ako Bratislava, ktoré svojim významom len zriedkavo prekročili hranice svojho regiónu, ale o ktorých vznikli stovky, ak nie tisícky kníh.

Jedna z redaktoriek RTVS napísala počas polnočných silvestrovských „radovánok“ so „zábavnou“ pyrotechnikou, že sa môžeme tešiť, že sú to iba petardy. Áno, z pohľadu na dlhotrvajúci mier v našej časti sveta má nepochybne pravdu.

Vianočné a novoročné láskyplné želania, sviatočné detské riekanky a občas trápne básničky v mobiloch i na sociálnych sieťach, príhovory z kazateľníc, na stoloch štátnych inštitúcií, súkromných firiem i našich domovov adventné vence. Všade prekvitá až hmatateľné dobro.
 

Podľa mňa ho srdí najmä ten trapnučký, zhodli sme sa so smiechom viacerí. Pokiaľ neviete, o kom je reč, skúste internet. Politik Richard Sulík sa stal objektom „politicky nekorektnej“ kritiky občana Michala Havrana, ktorý je okrem iného známy aj ako novinár, čo „si neberie servítku“.

Premiér Robert Fico sa v niektorých veciach o fungovaní Slovenska pravdepodobne nemýli. Sú ale veci, v ktorých sa mýli celkom určite. Jednou z nich je téza, ktorú naniesol na ostatnom sneme Smeru. Potom, ako ohlásil koniec používania politickej korektnosti, konzistentne vyhlásil, že nám „vyrastá ďalšia generácia spoluobčanov, ktorí nechcú pracovať a nebudú pracovať.“ 

Farebné pel-mel, kostýmy, rekvizity, pobehovanie, chvatné telefonáty. Divadelná šatňa ako každá iná. Trojdňový medzinárodný festival bezdomoveckých divadiel Error 2016 dnes otvára svoje brány desiaty raz. Hektikou sa nijako nelíši od iných festivalov.
 

No ahoj, tak sa to podarilo! Konečne sme presvedčili ministerstvo pôdohospodárstva, aby sme mohli spolu ísť na vlka. Neuveríš, ale tí šialení ochranári už zase otravujú. Dokonca aj Európsku Úniu na nás chcú poštvať.

Zaradenie trestných činov extrémizmu do pôsobnosti Špecializovaného súdu, zjednotenie výkladov a postupov pri uplatňovaní už existujúcej „extrémistickej“ legislatívy či zavedenie trestného činu verejného podnecovania k násiliu alebo nenávisti voči ľuďom (aj) pre ich skutočnú či domnelú sexuálnu orientáciu, to sú zrejme najviac skloňované benefity novely Trestného zákona a trestného poriadku v súvislosti s bojom proti extrémizmu.

Niektorí politici sa vedia svojimi „bonmotmi“ presláviť navždy. Zvlášť, ak si nimi do niekoho s chuťou kopnú. V prípade legislatívy, ktorá by odstránila diskriminačný postoj Slovenskej republiky k LGBTI menšine, to platí o to viac.

Stoja na frekventovaných miestach s pouličným časopisom Nota bene v rukách. Väčšina má na sebe dobre viditeľnú reflexnú vestu, na nej pripnutý preukaz predajcu. Ženy a mužov žijúcich na ulici spoznáme už na diaľku. Mnohí z nás siahnu po peňaženke.

Keď zomrie známa osobnosť, sociálne siete a médiá zaplavia – v závislosti od svojho vnútorného nastavenia – úvahy o jej prínose či, naopak, o pochybeniach. Nebolo to inak ani pri mužovi, ktorého dnes Slovenská republika pochováva so všetkými štátnymi poctami.

Bigotní milovníci moci nech nasledujúce riadky radšej nečítajú. Ostatní ma potešia, ak skúsia vnímať súvislosti v téme, ktorá sa týka nás všetkých, hoci sa to z pohľadu do poľskej diaľky môže javiť inak.

Keď ombudsmanka, oficiálne verejná ochrankyňa práv, Jana Dubovcová prevzala v marci 2012 funkciu po svojom predchodcovi Pavlovi Kandráčovi, nikto nemal prehnané očakávania.

Úprimne nerozumiem opakovaným snahám poslancov zo strany Most-Híd o zrušenie nulovej tolerancie alkoholu pre časť účastníkov cestnej premávky, a to pre tú najzraniteľnejšiu.

Rozprávanie osobných príbehov patrí oddávna k najvýznamnejším zdrojom informácií o fungovaní ľudských spoločenstiev. Porozprávajme si teda zas raz aj my niekoľko z nich; smiechu sa však pri nich nedočkáte.

Eurosocialisti pozastavili Smeru členstvo vo svojej frakcii pre spoluprácu s nacionalistickou Slovenskou národnou stranou, ktorá okrem iného podobne ako Smer odmieta prijatie zákona o životných, respektíve registrovaných partnerstvách. Od roku 2006, ktorého sa týka predchádzajúca veta, sa na Slovensku nič nezmenilo. Presnejšie povedané, nič k lepšiemu.
 

Niežeby to problémom pomohlo, ale mlčať je niekedy naozaj zlato. Keď sa v téme ľudských práv spoja šéf vládneho kabinetu, ktorý sa už dlhé roky vydáva za sociálneho demokrata, s menšinovým politikom, ktorý sa hrdí nálepkou tolerancie, a tvrdým katolíckym nacionalistom, maskovaným za kultivovaného seriózneho politika, ich spoločný kánon je na míle vzdialený hodnotám geopolitického útvaru, ktorému momentálne šéfujú.
 

Nedávno som sa dočítala veľkú novinu – a to tú, že vlci žerú jelene. Na Poľane ich zabili za dva týždne až päť a za rok vraj strhnú aj 120 kusov. Vlkov je zrejme priveľa, jeleňov primálo a situácia je taká neudržateľná, že o tom treba podávať propagandistické hlásenie až do veľkých médií. A poľovačky sa môžu začať!
 

Dnes bude moje písanie také letné, oddychové. O slovách. Slová, slová, slová, madam Slováková, ako spieval v jednej piesni Jaro Filip.

Bratislavský Bonaparte priniesol na Slovensko novú vlnu demonštračných horúčav. Niet pochýb, že oprávnenú, nech už je prípadom pre súdy ktorékoľvek „baštrngovanie“ s nevyčerpateľnou trpezlivosťou slovenského daňového poplatníka.

Nemám vo zvyku zaoberať sa bulvárom ani osobným životom cudzích ľudí. Výnimky však potvrdzujú pravidlo a láskavý čitateľ či čitateľka azda odpustia. Konkrétnu osobu s ohľadom na jej súkromie nebudem menovať. Meno navyše nie je v tomto prípade dôležité. Reč bude totiž o rozšírenom jave „vodu kázať, víno piť“.
 

Muži s hlavami vyholenými „na koleno“ a ženy s „názorovými“ tričkami proti multikulturalizmu sa v sobotu 25. júna 2016 hneď po presune z bratislavskej Hlavnej stanice na Námestie Slobody (sic!) nalepili na tekutinu, ktorú tam podľa ich vlastných slov vyliali slniečkari.

Iste to väčšina z vás pozná. Čítate knihu z obdobia druhej svetovej vojny, pozeráte dokument o holokauste, a odrazu musíte knihu odložiť, musíte vypnúť televízor, odbehnúť sa aspoň napiť vody. V hrdle máte guču, do očí sa nezadržateľne tisnú slzy, žalúdok je stiahnutý ako pred skúškou.