Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Výsledok môjho včerajšieho vyhľadávania na webe Úradu vlády SR s jediným kľúčovým slovom „Orlando“ ma neprekvapil, napriek tomu ma zaskočil: „Neboli nájdené žiadne záznamy.“ 

Ikonická rocková kapela Iron Maiden odohrala pred dvomi rokmi na Slovensku úspešný koncert. Ako uvádzajú zainteresované zdroje, „bolo na ňom zabitých presne 0 mačiatok, upálených presne 0 ľudí a prečítaných presne 0 satanských biblií.“

Americká rocková ikona Iggy Pop komentovala svoje pózovanie v kokteilových šatách pre fotografa Mikaela Janssona slovami: „Nehanbím sa obliecť ako žena, pretože si nemyslím, že je hanba byť ženou.“

Naše predsedníctvo bude maturitou slovenskej politiky a predpokladám, že pre občanov a spoločnosť bude budúci rok rokom európskym. Na minuloročnej konferencii „Európska únia v roku 2015: Silný mandát, krehká politika“ to povedal minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák.

Poreferendové Slovensko je klasickým príkladom toho, že keď sa o probléme prestane zoširoka rozprávať, problém sa síce stáva menej viditeľným, určite však nesublimuje do „všehomíra“. Ostane trčať tam, kde sa nerieši.

Ak sa chceme zachrániť, floskulu „zdravotníctvo je na kolenách“ treba hodiť do smetí a pozrieť sa pravde do očí. Nachádza sa – podobne ako celé Slovensko – v bode, keď si chtiac nechtiac musí uvedomiť, že nie iba jednotlivosti, ale celý systém nefunguje.
 

„Ak chcete uplatiť premlčanie vraždy môjho syna len preto, že nikoho neobviníte, prosím, obviňte mňa, jeho matku! Som vinná, lebo sa mi nepodarilo za dvadsať rokov na Slovensku prebudiť svedomie národa a zmysel pre spravodlivosť. Nemám problém prijať akýkoľvek trest, i na doživotie; bude to nič s porovnaním s tým, čo už dvadsať rokov prežívame.“

Neuplynul ani mesiac od chvíle, keď si medzinárodné ocenenie za ženskú statočnosť (International Women of Courage) a „za veľké osobné nasadenie v odvážnom boji za práva utečencov a migrantov, aj počas migračnej krízy v Európe“ prevzala z rúk ministra zahraničných vecí Spojených štátov Johna Kerryho Zuzana Števulová z Ligy za ľudské práva. Ako prvá Slovenka.
 

V marcovom čísle občianskej prílohy Osa denníka Pravda otvorila Irena Biháriová, právnička a odborníčka na rasizmus a pravicový extrémizmus, tému spoluzodpovednosti občianskej spoločnosti na súčasnom politickom stave Slovenska.
 

Zopakujme si zopár faktov. Ľudskoprávnemu výboru nového parlamentu bude veliť obyčajný človek Erika Jurinová. Poslankyňa za Obyčajných ľudí a nezávislé osobnosti sa v ľudskoprávnych kruhoch preslávila nezanedbateľným úsilím zameraným na dôsledné okliešťovanie ľudských práv.

Desivejšie od predstavy, že mnohí ľudia nedovidia za roh a preto v poslaneckých laviciach presvitá spoza modrej či červenej aj množstvo odtieňov hnedej, ale takmer žiadna zelená či dúhová, je už iba poznanie, že za roh dovidia. 

Bratislava, Námestie slobody, 40, ďalšie na „čakačke“. Síce s otáznikom, ale na Kollárovom námestí 60. Františkánske námestie, 11. Pavlovičova ulica, 57, 14 ešte padne. Dole pôjdu stromoradia na Vajnorskej a Trnavskej. Žilinská ulica, 5, ešte sa o ne bojuje. Palackého ulica, 8. Kamenné námestie, Odborárske námestie, Radlinského ulica, Mýtna, Šancova, Štefánikova, Košická, Vazovova, Štefanovičova, Česká. Čo sa to v hlavnom meste deje?!
 

Tak sa nám tá nová parlamentná štvorročnica pekne začína. Divadelné predstavenie v Brezne, ktoré si ku Dňu učiteľov na 14. marec (deň vzniku slováštátu) objednal banskobystrický župan Marian Kotleba, on sám ešte počas predstavenia – údajne pre vulgarizmy – prikázal ukončiť. A v duchu hlášky z filmu Pacho, hybský zbojník „tu je bičík, Vaša milosť, len smelo do toho,“ sa predstavenie naozaj skončilo predčasne.
 

Bokom ale ponechám – aspoň pre potreby tohto článku – analýzy, prečo by povolebnému Slovensku mali tvorbu obsahu politiky diktovať práve voliči a voličky banskobystrického župana, dnes už poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Republiky, ktorá je podľa platnej ústavy štátom ľudí slobodných a rovných v dôstojnosti i v právach.

Je to úľava, to volebné moratórium, čo poviete? Človek si aspoň na chvíľu vydýchne od toho pretlaku sľubov, klamstiev, kolektívnych záchvatov amnézie a „joboviek“. Svet sa ale točí ďalej a my s ním. A niekedy naozaj divoko.
 

Blížia sa... Nie, voľby som nemyslela, hoci aj tie už sú na spadnutie. Tak ako tento štát. Ale o tom pred voľbami ani muk. Jedni sú presvedčení, že Slovensko spasia tí druhí. Akoby sme tých druhých už nepoznali z minulosti. Tak ako tých prvých. No nič, nie o tom som chcela. Blížia sa oslavy Medzinárodného dňa žien. Alebo sa možno neblížia, ako kde.

Byť odkojený/á slovenskou pakresťanskou rétorikou a zároveň veriť, že ľudia sú si rovní, to vyžaduje nadľudskú námahu, chápem. Napriek tomu sa dnes skúsme prejsť predvolebným Slovenskom s teplými okuliarmi na očiach.
 

Určite sa vám to už stalo. Nejaký príbeh sa vám dostal pod kožu, ani neviete, ako, a prečo práve ten. Myslíte naňho a v prípade, že sa odohráva v skutočnom svete, nie v románovom, dúfate, že dobre dopadne. Osud hlavného hrdinu vám chtiac-nechtiac neustále vŕta hlavou.

Nie, táto výzva nie je určená vláde ani parlamentu. Tam naopak dúfam vo väčšiu mieru rešpektu a hádam aj obáv z budúceho vývoja učiteľského štrajku. To, čo by u vládnucej moci mohlo a malo podnecovať okrem obáv z ovplyvnenia výsledku volieb aj adekvátnu ústretovú reakciu, ale zatiaľ sa deje opak, vo zvyšku národa čoraz viac vyvoláva veľké nádeje na zmenu. Zmenu nielen v systéme vzdelávania.

Prituhuje. Nielen na politickej predvolebnej scéne, ale aj vonku. Obchodné reťazce ponúkajú vtáčie búdky, kŕmidlá, rôzne semienkové zmesky pre vtáky. Útulky pre psov a mačky praskajú vo švíkoch; posilňuje sa úsilie, aby sa zvierací tuláci či „útulkáči“ dostali do tepla.

Sociálne siete sa stali miestom, kde sa ľudia virtuálne spájajú a komunikujú o všetkom možnom. O osobnom živote, o kultúre, politike, športe, o témach, ktoré hýbu svetom. Tým mikro- i makrosvetom. Siete ako Facebook a Twitter spúšťajú občianske iniciatívy za niečo i proti niekomu. Nechýbajú protesty a revolučné burcovanie. Dianiu na sieťach dominujú recepty, milé videá s ešte milšími zvieratkami – a diskusia. Niekedy jednostranná, nič neriešiaca, inokedy kritická, zmysluplná. Často útočná.
 

Sedela, ani sa nepohla. Tvrdohlavo odmietla prepustiť svoje sedadlo v autobuse bielemu pánovi tvorstva – tak ako to vyžadovali „dobré mravy“ segregácie belochov a „farebných“. Rosu Parks (nie, nevolala sa Parksová) zatkli. A jej gesto, respektíve jej zatknutie spustilo nevídanú reakciu.
 

Začnime pochvalou, ako radí každá psychologická príručka o výchove: je chvályhodné, že premiér, minister vnútra, vláda i polícia v jednom šíku majú v úmysle chrániť Slovensko, čo im sily stačia. Týmto som pochvaly vyčerpala.
 

Doktor Jupiter vyšetruje pacientku Zem a vysloví diagnózu: nedá sa nič robiť, zdá sa, že máte ľudí. Pri pohľade na tú časť planéty, ktorú obývajú Česi a Slováci, kedysi bratia a sestry zo spoločného štátu, sa naozaj môže zdať, že ide o poriadnu virózu. Zatiaľ však iba o virózu (aby som nebola pesimistická). Liečba láskou a pravdou, ktorú sme si sľúbili, trvá už 26 rokov. Sem tam zaberá, často však hrajú prím vírusy a bacily.
 

Čo majú spoločné nová kanadská vláda, práve prebiehajúci filmový festival Mezipatra a Slovensko? Určite by sa našlo všeličo, ale dnes bude reč o politickej korektnosti. Ako o ceste, nie o cieli, samozrejme.

Neviem, či som od vzniku novodobej Slovenskej republiky natrafila na slogan, ktorý by výstižnejšie charakterizoval poslanie štátu a jeho štruktúr. Ak vám krátka veta z titulku pripomenula slogan polície Pomáhať a chrániť, pripomenula vám ho správne. Občianske združenie Odyseus v rámci projektu Koniec násilia, čas na práva nedávno vydalo brožúru Pomáhaj a chráň všetkých, ktorá je určená Policajnému zboru SR. Koncovými prijímateľkami a prijímateľmi dopadov projektu sú v tomto prípade ľudia pracujúci v sex-biznise.
 

Akiste ste už počuli slovo slniečkar, prevzaté z českého jazykového prostredia. Jeho nositelia vás svojou naivitou hraničiacou až s hlúposťou im vlastnou poriadne srdia. Je tiež pravdepodobné, že ste už niekedy natrafili na ľudí s tabuľkami z kartónu, na ktorých je neškolenou rukou namaľovaný anglický výraz Free Hugs. Považujete ich za tichých bláznov. Samozrejme za predpokladu, že rozumiete, čo nápis znamená.
 

Skončila sa katolícka synoda o rodine. Že o nej tri týždne diskutovali bezdetní otcovia (teoreticky) žijúci v celibáte bez žien a detí, to je ako keby o pravidlách cestnej premávky diškurovali bačovia spod Poľany, ktorí nikdy nevytiahli päty zo salaša na dlhšie ako na cestu k lekárovi, ale mali by moc ovplyvňovať plány štátov pri budovaní diaľnic.
 

„Detstvo je zadarmo, k senilite sa musíme tvrdo dopracovať,“ okomentoval český spisovateľ a humorista Miloslav Švandrlík obdobie života, ktorého sa ľudia čoraz viac desia. Aspoň podľa hromady výrobkov, ktoré spoľahlivo a viac ako na sto percent zaručujú spomaľovanie starnutia.

Ak trpezlivo pátrate na internete, nájdete roztrúsené drobné správy o postojoch slovenských politických predstaviteľov k vyčíňaniu banskobystrického župana. Ak ale dúfate v inštitucionálne stanoviská, ktoré by odsudzovali autoritárske správanie „bývalého“ extrémistu v mocenskej funkcii, dúfate márne.