Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Nehovorí sa mi to ľahko, ale aj ja som národ. Konkrétne slovenský. Nevybrala som si to, nijako som sa o to nezaslúžila. Nežijem belasou ani inou šľachtou, takže sa mi vyhýbajú spoločné emocionálne benefity z lásky k národu plynúce. Národ je pre mňa vágny pojem.

Symbolom postoja vlád časti krajín bývalého „ostbloku“ voči ľuďom na úteku sa pre mňa stala kameramanka maďarskej televízie N1TV. Počas natáčania – ako dokladujú videozáznamy – kopala do detí a podrazila nohu jednému z mužov, ktorý s dieťaťom v náručí utekal spolu s ďalšími stovkami ľudí pred „chytačkou“ polície.

Na Slovensku je skôr pravidlom ako výnimkou, že na podujatia, volajúce po rovnosti a ľudskosti, nechodia žiadne veľké davy (azda s výnimkou Dúhového Pridu). A platí to dokonca aj pre akcie, ktoré pripomínajú najzásadnejšiu udalosť slovenských novodobých dejín, nota bene jednu z tých, za ktoré sa naozaj nemusíme hanbiť.

A naozaj rastú. Sledujem ich už roky. Rástli na lúke na zámku Červený kameň, na pláži pod Mostom SNP a tento rok sa im darilo aj v Starej tržnici v Bratislave.
 

Výlety do histórie ľudstva dokazujú, že to, čo sa deje dnes, tu už veľmi pravdepodobne bolo včera či predvčerom. Veľké sťahovanie národov zo 4. až 7. storočia bolo obdobím zásadných presunov germánskych a slovanských kmeňov a formovania novej mapy Európy. Podľa Wikipédie sa ako príčiny týchto migračných vĺn uvádzajú najmä tlak Hunov a s ním súvisiaca migrácia zo Strednej Ázie, rastúci populačný tlak a klimatické zmeny. Poznáme to aj z dneška.

Slovensko je pripravené nevidieť symboly fašizmu na demonštráciách proti ľuďom, ktorí nevoňajú vzdorovitej skupinke polovojakov a papolitikov. Nie je preto logicky pripravené vidieť ani obete obdobne mdlého umu z iných končín sveta. A už vôbec nie im poskytnúť útočisko.
 

Poznáte tú floskulu, keď niečo chcete presadiť, ale namiesto otvorene zápornej, ale aspoň úprimnej odpovede sa dozviete, že na to „ľudia nie sú pripravení“? Zdá sa, že najčastejšími adresátmi tohto mozgového šumu sú predovšetkým menšiny. V tomto prípade menšina ľudí, ktorých ústava demokratického právneho štátu (sic!) pripravila o možnosť legálne si založiť rodinu. Celkom obyčajnú šťastnú rodinu.

Keby sme na Slovensku nemali Grécko, museli by sme si ho vymyslieť. Rovnako tak utečencov. Kdesi medzi nimi a Gréckom sa totiž veľmi príjemne – zvlášť pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami – ukryje Váhostav a iné stavy, ktoré Slovenskom už len nenápadne poletujú vzduchom, aby ešte nenápadnejšie odišli do stratena. Tak ako list Medzinárodného inštitútu ombudsmanov, ktorý by sme za mečiarovských čias nazvali demaršom. A ktorý, mimochodom, nebol prvý.

Nedeľa na bratislavskej hrádzi bola dňom ako z pohľadnice. Ak teda neberieme do úvahy peklo tých 45 stupňov Celzia nad jej asfaltovým povrchom. Pokojná atmosféra, krásne, čisté, až gýčovo modré nebo. Jarnú sviežu zeleň vystriedala slnkom spálená tráva. Leto.

Biely dom po rozhodnutí Najvyššieho súdu USA, že manželstvo je právom všetkých ľudí, teda aj tých neheterosexuálnych, dal jeho nájomník vysvietiť na dúhovo. Naživo i na sociálnych sieťach. Dvadsaťšesť miliónov ľudí na Facebooku urobilo to isté. Medzi nimi aj slovenská verejná ochrankyňa práv.

Rastú ako jedovaté huby po daždi. Tam, kde ešte donedávna sídlil obchod s domácimi potrebami, dnes za oknami potiahnutými gýčovým hráčskym „súknom“ sídli herňa. Domáce potreby už asi na sídlisku nikto nepotrebuje.

Utečenci. Tak im hovoríme. Alebo migranti. Imigranti. Prípadne azylanti. Vždy máme po ruke nálepku cudzinci. Podvedome si vybavíme staré známe „Svoje si nedáme, cudzie nechceme.“

Ten stisk je pevný, ale zároveň jemný ako pohladenie. Podal mi ruku a jeho mäkká teplá dlaň hovorí to isté, čo ústa. Všetci sme ľudia, chovajme sa k sebe ľudsky.

„Highlightom festivalu Use the City – Naše sídliská je inscenácia Informátori v podaní českého divadla Farma v jeskyni slovenského režiséra a držiteľa prestížneho ocenenia Európska cena novej divadelnej reality Viliama Dočolomanského,“ napísali košické Zajtrajšie noviny začiatkom mája.

Kam sa to Slovenská republika opäť zas rúti? Ani nemám odvahu to domyslieť. Každým dňom kamsi inam, ako si priali slovenské námestia v roku 1989, zdá sa...

„Minulý rok si v prvom behu Wings for Life World Run bežala pre tých, ktorí sami bežať nemôžu. Spolu sa nám podarilo vyzbierať neuveriteľnú sumu – až 3,2 milióna eur. Všetky tieto prostriedky putujú na výskum poranenia miechy.“

Sú články, ktoré píšem naozaj rada, a sú aj také, ktoré píšem s hnevom či s rozčarovaním nad stavom vecí verejných. A potom sú články ako je tento – keď vám smútok blokuje klávesnicu.

Organizátorky, aktéri a partneri aktuálnej kampane Odzvoňme násiliu na ženách – podporme Istanbulský dohovor otočili optiku nazerania na násilie páchané na ženách. Neupozorňujú na problém prostredníctvom známeho slovného spojenia o každej piatej (štvrtej) týranej žene – a teda aj každom piatom (štvrtom) mužovi-násilníkovi. Naopak, poukazujú na to, že drvivá väčšina mužov násilie odmieta. A konečne dostali príležitosť o tom prehovoriť.

Bežeckej komunite sa mohlo zdať, že Bratislava žila počas uplynulej nedele zase behom. A sčasti to naozaj bolo tak. Nie, nemajte obavy, tento článok nebude z rodu motivačných, sľubujem.
 

Viete čo majú spoločné Michal Hvorecký, Eva Borušovičová, Dušan Dušek, Jozef Karika, Petra Polnišová, Hana Lasicová, Juraj Kemka či Oľga Záblacká? Viete. Poznáte ich z novín a kníh alebo z rádií a televízií. Spája ich však ešte niečo. Oni a ďalších viac ako 1300 ľudí sa podpísalo v roku 2012 pod petíciu za zrušenie povinných príspevkov do umeleckých fondov.

Pohľad do prázdnej rokovacej sály Národnej rady Slovenskej republiky v utorok 24. marca v čase, keď ústavná činiteľka – ombudsmanka Jana Dubovcová – čítala správu o svojej činnosti za minulý rok, si koledoval o infarkt u každého, kto sa domnieva, že ľudské práva sú alfou a omegou slušnej existencie demokratickej krajiny.

„Pane, pochod k vášmu hrobu blokujú na Námestí SNP antifašisti. Ale nebojte, polícia ma ubezpečila, že je na našej strane.“

Nimi sa to začínalo. Nebadanými ľudskými drámami. „Pol roka po Ďurovi odišla Juta, s ktorou som sa skamarátila, keď mi odišla Marianna. Tie straty pokračovali a nevyrovnávala som sa s nimi ľahko. Na jar 1939 som ešte chodila do gymnázia. Lúčili sme sa s našimi českými profesormi; poplakala som si za Alenkou a dohadovali sme sa v triede, kam či s kým sa stratila pekná, od nás všetkých o hlavu vyššia, Soňa.“

Čo sa to stalo s touto krajinou, pýtam sa samej seba čoraz častejšie. Azda už nič neriešime ako ľudia, ktorí majú schopnosť rozlišovať dobro od zla. Na všetko máme kodifikované regulácie v podobe demokratickej legislatívy, ktorej sa všetci kompetentní vzorne držia. A to je celé?

Zaujímavé čítanie, táto Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Dôverne jej hovoríme aj vatikánska zmluva, ale nie je to jej oficiálny názov. To len tak pre poriadok.

Verejná diskusia, svätý grál spoločenských posunov, je nádobou, ktorú celé desaťročia nie a nie otvoriť, nieto ju ešte naplniť. Aspoň sa to tak javí v oblasti právneho uznania teplých zväzkov.

Nie, výraz gay agenda a ani námet na tento článok som si nevymyslela sama. Inšpiroval ma kolega aktivista, novinár a ocko LZ Granderson zo Spojených štátov. A hoci som sa s ním nikdy nestretla, obratom sa stal sa mojím pokrvným bratom.

Milá gazdinka, konečne si môžeme spolu pohovoriť. Deti sú v škole, to najmenšie už zase spí. Manžel ako sa na hlavu rodiny patrí si pri káve prelistoval svoj obľúbený denník Slovákov kríž a vysvetlil ti problémy spojené s islamizáciou a homosexualizáciou Európy. Nech aj ty vieš, čo sa vo svete deje.

Zažili ste už niekedy pocit strachu z fyzického násilia? Ja iba nedávno. Je hrozný. Minulé leto sa mi za bieleho dňa na námestí plnom ľudí vyhrážal vystrihaný prívrženec jedného slávneho hokejového klubu. Zámerne vám neprezradím dôvod. Ten totiž nie je dôležitý. Podstatné je, že nás nikto a nikde nesmie len tak ohrozovať.

Petardy a ohňostroje dozneli už pred dvomi týždňami. Ľudia chorí či ľakaví si vydýchli, že to zas raz v zdraví, aj keď nasrdení, prežili. Deti sa dotešili, tie menšie v postieľkach už môžu pokojne spávať. Dospelí rátajú peniaze, ktoré im po sviatkoch pokoja a petárd ostali do výplaty.